15.7, Kolín nad Rýnom – Boston

Trip sa začal preletom z Kolína nad Rýnom do Bostonu. Teda začal už skôr. V tom čase sme žili v Londýne. Už vlastne ani nežili, dali sme výpoveď v robote, ukončili podnájomníctvo v našom byte a týždeň pred odletom sme si prenajali garáž, kde sa v pohode zmestili všetky naše veci, za necelý rok nadobudnuté v Londýne aj s mojou motorkou. A teda náš trip začal skoro ráno presunom na londýnske letisko Stansted a letom do spomenutej Nemeckej metropoly. Z Kolína nám letelo lietadlo spoločnosti Eurowings o 13:40 a v Bostone sme mali pristáť o 15:45, čo bolo super, lebo po osemhodinovom lete sme tak získali naspäť 6 hodín. Najlacnejšie letenky bez príplatkov od Eurowings na tak dlhý let jednoznačne odporučiť nemôžem, v cene sme nemali vôbec nič. Boli sme na to však pripravení a mali zásoby jedla, to ani tak nevadilo. Ale multimediálne stanice na sedadlách fungovať aspoň s obmedzeným obsahom, ako to bežne býva, mohli, no nefungovali, a tak sme mohli akurát sledovať informácie o lete a počúvať hudbu z našich mobilných zariadení.

A čo treba vybaviť pred takýmto tripom dopredu? Základná vec – letenky. Tie naše som nekupoval ako spiatočné, keďže som sa, už pol roka pred tripom, ulakomil na lacné letenky do Bostonu. Potom som dlho plánoval všelijaké trasy, rôzne verzie kúpy alebo prenájmu auta, či spravíme len jeden okruh, či vrátime auto na inom mieste ako sme ho požičali, a tak podobne… Čas ubiehal, ceny rástli a my sme nemali nič, len, okrem spomínaných leteniek, termín, kedy musíme byť naspäť v Európe, nie v Londýne, ale v Košiciach na svadbe, kde sme nesmeli chýbať. Bolo to, bez pár dní, dva mesiace po odlete, čo sa zdalo ako dostatočne dlhá doba. Z pohľadu plánovania financií až príliš dlho, z pohľadu plánovania trasy zase príliš krátko. Konečne som si začal uvedomovať vzdialenosti medzi americkými mestami a časovú náročnosť na jednotlivé pamiatky a národné parky. Aspoň som si to myslel. Vzdialenosti sa mi problémom nezdali a ani neboli. Dlhým štrekám (nad 1000 míľ bez prestávky) som sa snažil vyhnúť, aj keď nakoniec aj tie nejaké boli. Do 1000 míľ (1600 km) som sa po skúsenostiach z Európy, kde som dával aj cez 2000 km za 24 hodín, veľmi nebál. V tomto smere som bol milo prekvapený, ako ďaleká cesta, po poloprázdnych amerických diaľniciach (mimo zápch v mestách), super ubieha. Naozaj lepšie ako v Európe, lepšie ako som čakal. Na druhú stranu, veľkosť národných parkov som vo svojich predstavách absolútne neodhadol a podcenil. Už len taký Zion, ktorý som mal v pláne navštíviť, že “ak cestou bude čas, tak si tam skočíme”, je síce jeden z najmenších národných parkov, ktoré som mal v pláne, ale pri tom je o polovicu väčší než Vysoké Tatry. No a to som vtedy neriešil…

Padlo rozhodnutie, že okruhy budú celkom dva, autá budú celkom dve (nevyšlo, bolo viac) a pridáme jeden prelet z východného pobrežia na západné. Po dlhodobejšom sledovaní cien som usúdil, že ceny už dole nepôjdu a tak ostávalo už len určiť termíny preletu a cesty domov, a samozrejme odkiaľ kam a skade domov, jednoduché. Dostupná bola letenka od ruskej spoločnosti Aeroflot z Los Angeles cez Moskvu do Budapešti. 7.9 odlet z LA, 8.9 v noci v Pešti, čo bol štvrtok, super, svadbu v sobotu stíhame. Po sledovaní cien požičovní áut som vedel, že najlepšia cena na deň bude pri požičaní auta na presný mesiac. Ok, už som vedel kedy sa do LA musíme dostať a že auto tu budeme mať mesiac a vrátime ho na tom istom mieste ako vezmeme (ani toto nevyšlo a dopadlo inak). Ostávalo ešte, že odkiaľ do LA poletíme. Našu cestu sme začínali v Bostone a pokračovať sme chceli do New Yorku. Hlavne kvôli tomu, že v NY sme chceli byť aspoň 4 dni a auto tam nepotrebujeme, sme sa rozhodli, že si to auto požičiame práve až v NY po tých pár dňoch. Pribudla starosť ako a kedy sa dostať z Bostonu do NY. Vyriešené za pár minút rezervovaním MegaBusu. Ani termín nebolo ťažké určiť, keďže sme sa rozhodovali medzi nedeľou a pondelkom, kde v nedeľu boli lístky drahé a v pondelok lacné, tak jednoznačne to padlo na pondelok. Dilemou ostalo, či auto aj vrátime naspäť v NY, a tým pádom hľadáme letenky do LA z NY, alebo sa auto vráti niekde inde, asi na Floride mi to vychádzalo najlepšie a budeme letenky hľadať odtiaľ. Asi väčšina ľudí by volila túto druhú cestu a považovala by za zbytočné sa trepať naspäť takú diaľku, ale mne sa poplatok 500 dolárov za vrátenie auta na inom mieste zdal privysoký. Keďže v extrémnom prípade sa viem dostať z hocikadiaľ na Floride späť do NY za jeden deň, tak v podstate som to bral akože jeden deň navyše na Floride ma bude stáť 500 dolárov. Áno, trocha som si to prikrášlil. Ešte som pridal, že ak bude čas, tak stihneme toho prejsť a spoznať viac aj na východnom pobreží Floridy a cestou do NY aj možno Washington. Nijak extra si toto rozhodnutie obhajovať nebudem, ale vyšlo to super aj s tým Washingtonom dokonca.

Po určení tejto hrubej osnovy, asi tri mesiace pred odletom, sa začal mesiac bookovania. Mesiac preto, lebo letenky som síce kúpil viac menej rýchlo (spiatočnú a prelet z NY do LA), ale stále som si nechával priestor na zlacnenie áut z požičovní. Nejaké akcie aj prišli a aj keď nie úplne spokojný, dva mesiace pred cestou, som rezervoval aj autá. Spokojný som nebol, lebo ceny som fakt sledoval dlho a vedel som, že za tú cenu som mohol mať minimálne o triedu lepšie autá. Nakoniec boli aj tak úplne iné ako mali byť a ako zadosťučinenie sa nám vyhol aj vypýtaný príplatok…

Na záver k letenkám a hrubému plánovaniu musím povedať, že keby som mal kompletný plán a všetko riešil pol roka dopredu, vtedy, keď som kupoval prvú letenku do Bostonu, mal by som lacnejšie asi všetko. Ale zase nie tak výrazne. Ani to, že som letenky kupoval zvlášť nebolo až také zlé nakoniec. Cez Pelikán som sledoval spiatočné letenky a cena sa pohybovala síce blízko mojich cien, ale vždy vyššie a hlavne boli strašne dlhé prestupy. Tie sme my mali super. Iné by bolo, ak človek potrebuje spiatočnú letenku s rovnakým príletom aj odletom, vtedy sa aj na západ USA dá dostať už lacno. Ale v našom prípade, keď sme potrebovali ísť Londýn – Boston a naspäť LA – Košice, si myslím, že som to spravil celkom dobre.

Keď stúpla cena letenky z LA do Budapešti s Aeroflot, som začal aj rozmýšľať nad alternatívou, že ešte počkáme na nejakú inú akciu a letenky kúpime hoci aj neskôr, počas tripu. To by bola chyba, no našťastie som sa tým ani dlho nezamýšľal. Tu sa dostávam k druhej nevyhnutnej veci, ktorú treba urobiť pred odletom. Vybavenie ESTA. Je to len formalita za 14 dolárov, ktorú vybavíte na ich webovej stránke. S tým problém nie je. Pre nás ale bol trocha problém vstupný pohovor na letisku v Bostone. Mladý colník najprv vyzeral, že sa nás opýta ako sa máme a v pohode nás pustí si užívať Road trip. Lenže nám nejak neveril. Vypytoval sa všelijaké, už aj menej bežné otázky a sem-tam aj krútil hlavou, keď som napríklad nevedel presné dátumy, kedy a kde budeme. Boli sme bez práce, pasy slovenské, ale prichádzame z Anglicka a vraj ideme na dva mesiace cestovať a potom sa vrátiť domov. Asi to bežné veľmi nie je. Verím tomu, že keby som povedal, že ešte nemáme spiatočnú letenku, tak nás otočí a ideme domov hneď. To by bola fatálna chyba a mrzelo by to riadne. Preto aj keď sa človek snaží ušetriť čo najviac a aj keď je dobrodruh, čo niektoré veci dopredu veľmi riešiť by nemal za potreby, jednoducho musí. A spiatočná letenka v takomto prípade zrejme musí byť.

Ja cestovanie presne nalinkované nemám rád, ale v tomto prípade sme už vedeli, že v Bostone budeme presne tri noci a potom v New Yorku presne 4 noci. A tak sa dalo riešiť už aj nejaké ubytovanie, ako inak cez Airbnb. Náš ďalší postup sme plánovali na Niagarské vodopády a potom do Chicaga, kde sme si ubytko trúfli booknuť tiež takto dopredu. A to bolo všetko. Len potiaľ sme sa museli držať nejakého časového harmonogramu. Po odčítaní všetkých týchto predčasných nákladov som vytvoril hrubý rozpočet na deň zo zvyšných peňazí, ktoré sme si vtedy na túto cestu vyčlenili. Vyšlo zhruba 100 dolárov na deň. Nie je to veľa, ale pri 56 dňoch… Na stanovanie sme sa tešili, no bolo nám jasné, že sem-tam prespíme aj v aute. Po Chicagu sme už len vedeli, že pôjdeme smerom na Floridu, máme stovku na deň a do deviateho augusta musíme byť naspäť v New Yorku. Teda už ôsmeho vraciame auto a lietadlo na západ nám letí deviateho ráno. Čo budeme robiť na západe sme neplánovali, mali sme iba jeden termín a to zraz motorkárov Sturgis a tým spojenú návštevu kamarátov vo Wall v Južnej Dakote.

Ešte spomeniem poistenia. Veľmi to rozoberať nebudem, žili sme v Anglicku, takže ponúk bolo mnoho. Celoročné cestovné poistenie sme mať nemohli, keďže také je časovo obmedzené len na určitú dĺžku jednotlivých tripov. Museli sme si zobrať poistenie na jednorazovú dlhodobú cestu, čo v prepočte na deň vychádza samozrejme drahšie. Pri vyberaní nám pomohol porovnávací portál moneysupermarket.com. Druhé poistenie, ktoré som uzatvoril, bolo už celoročné a bolo na požičané autá. Bol tam síce špeciálny príplatok za to, že ideme do Ameriky, kde tie poistky fungujú trocha inak, ale aj tak to bolo neuveriteľne výhodné v porovnaní s poisteniami, čo ponúkajú požičovne áut. V Amerike som toto poistenie ani nepotreboval nakoniec, ale keďže platilo aj potom a našli mi malú škodu na aute neskôr v Anglicku, tak som ho využil a bez problémov. Ono je to aj trochu risk brať takto poistenie z tretej strany, lebo ak sa niečo stane, tak škodu musíte uhradiť vy a ak sa poisťovňa s vybavením požiadavky o uplatnenie poistenia veľmi neponáhľa, tak peniaze môžu chýbať. To je už na každého zvážení svojich schopností, skúseností a rizika, čo je ochotný podstúpiť. Jedno však už viem, že v Amerike nejaké škrabance na kolesách, blatníkoch a podobne absolútne neriešia. O to lepšie, ak dostanete už staršie auto, čo má už čo-to za sebou. Kdežto v Anglicku je škodová udalosť asi aj nalepená mucha na svetlomete. No dobre, toto možno nie, ale neviditeľný škrabanec na kolese, ktorý našiel až tretí zamestnanec, čo bolo až veľmi podozrivé, majú vyčíslený ako škodu za 160 libier. Pochopil som, že nie som prvý, čo im za tento istý škrabanec zaplatil. Práve v týchto prípadoch je lacné poistenie od insurance4carhire.com úplne na nezaplatenie.

Teraz trocha ku konkrétnym číslam (všetko celkové sumy už pre dve osoby):

Toto boli náklady, čo sme zaplatili ešte pred tým, než sme sa vôbec niekde pohli. Kurz libry presne v tom čase neskutočne rýchlo klesal kvôli Brexitu, a ťažko to prepočítať na jednu menu podľa jedného kurzu, ale približne to dokopy bolo v tom čase 3125 libier, čiže okolo 4300 dolárov (4000 eur). Určite som sa s celým tripom chcel zmestiť pod 10 000 dolárov a tak som si určil tých 100 dolárov na deň, za 56 dní to je 5600 dolárov. 5600 + 4300 = 9900. Matematicky mi to pekne vychádzalo, ostávalo mi len dúfať, že to takto bude aj v praxi.

Boston

Boston bol skvelou voľbou, kde začať náš trip. Veľmi pekné mesto, kde je všetko blízko a všade sa dá dostať rýchlo. Mali sme šťastie na práve prebiehajúci festival OTBBoston (Outside The Box Boston), ktorý bol celý zadarmo a konal sa v parku Boston Common v centre mesta. Čiže väčšinu času sme strávili práve tam. Kvôli festivalu máme asi skreslený pohľad na možno inak nudnú atmosféru mesta, ale práve vďaka tomu sme sa v Bostone cítili super a načerpali mnoho energie na New York.

Okrem klasických bostonských “pamiatok“ sme sa rozhodli ísť aj za niečím, čo k cestovaniu určite patrí a je to aj typicky americké. Jedlo! Už dopredu som mal naplánovaných zopár podnikov v rôznych amerických mestách, ktoré sa objavili v známom programe Man vs. Food. V Bostone padla voľba na podnik Eagles Deli. Na moje prekvapenie to nebolo v centre mesta, ale ani to neprekážalo, aby sme vyskúšali nejaký obrovský hamburger, čo som predtým videl v telke. Samozrejme na mieste, keď som videl ceny a obrázky, kde burgre, čo by som v živote ani nezjedol, stáli aj cez 50 dolárov, som sa rozhodol pre nejaký z normálnych burgrov z ponuky. Bol síce skvelý, vtedy pre mňa výnimočný, ale tých burgrov som potom pojedol ešte toľko, že povedať, prečo by som si práve tento dal ešte raz, už neviem.

V Bostone som mal prvý osobný kontakt s väčšou koncentráciou mrakodrapov v centre mesta, alebo ako sa to v Amerike nazýva Downtown. No už tu som zistil, že viac ako chodiť pomedzi budovy, je pre mňa zaujímavejší pohľad na takéto lokality z diaľky, a preto som všade, kde sa dalo, vyhľadával práve takéto miesta, kde bol dobrý výhľad na Downtown. Bolo viacero vecí, čo sme začali robiť práve v Bostone a neskôr sa nám stali podvedomou rutinou aj v iných mestách. Napríklad neustále nosenie piknikovej deky a našich pár spoločenských hier so sebou, čo sme vždy využili pri oddychu, či už v nejakom parku, alebo na iných miestach, kde hrozilo, že sa začneme nudiť.

18.7, Boston – New York

Cestu z Bostonu do New Yorku sme ako jedinú v USA absolvovali autobusom. Mali sme ju dopredu zakúpenú cez Megabus a dokopy nás stála len 14 dolárov. Cesta nebola ničím výnimočná, trvala 6 hodín a mali sme jednu prestávku pred Burger Kingom, kde sme sa najedli. Pri príjazde do New Yorku sme sa dosť vliekli v zápchach, ale aspoň sme mali pekný výhľad na to šialené mesto, čo nás najbližšie dni čakalo. Autobus nás vysadil priamo na Manhattane blízko pri Times Square.

New York

Náš prvý kontakt s New Yorkom bol dosť hektický. Keďže sa nám v Bostone podarilo zlomiť koliesko na našom kufri, bolo veľmi ťažké s ním manipulovať a tak sme sa chceli čo najskôr a najjednoduchšie dostať na ubytovanie rezervované cez Airbnb. Zastávku metra nebolo ťažké nájsť, problém bolo až zistenie, že tu sa do podzemia ide jednoducho po schodoch, žiadne výťahy, žiadne eskalátory. Našťastie sme tam nemali veľa schodov, čo vlastne ešte stále nechápem, ako je možné, že tu metro jazdí tak nízko pod zemou. Na staniciach metra funguje wifi zadarmo, a tak sme si našli trasu a spoje, ako sa dostaneme do Queensu, kde sa to naše ubytovanie nachádzalo. Najväčší problém nastal pri kupovaní lístkov. Najprv som sa v automate pokúšal zaplatiť kartou, ale pýtalo to odo mňa ZIP kód, ktorý som nevedel. Skúsil som náhodné čísla a to mi zrušilo transakciu, no peniaze z karty už odišli. Mal som dosť nervy a snažil som sa to nejako riešiť, nevedel som, či je to kvôli mojej karte Revolut, kde som mal doláre a ešte som len testoval, či funguje ako má. Nakoniec som zaplatil v hotovosti a neskôr si aj všimol, že peniaze mi z karty ešte neodišli, ale stále sa spracúvajú. Takto to bolo snáď ešte aj týždeň, no nakoniec sa mi vrátili. Inak s kartou Revolut som na 90% nemal problém počas celého tripu a ušetrila mi kopec peňazí na poplatkoch pri výberoch z bankomatov či prevodoch peňazí a môžem ju len odporučiť.

Je asi zbytočné vypisovať všetky lákadlá New Yorku, ktoré pozná určite každý, aj ten kto tam nikdy nebol. Je veľa spôsobov ako spoznať New York, ale pri každom sa tam človek neskutočne nachodí a stále má pocit, že je veľa miest, kde by si rád zašiel. No jednoducho sa nedá ísť úplne všade, do tých stoviek na seba kolmých ulíc. Inak to, že sú ulice pravouhlé a smery vždy označené podľa svetových strán, je úplne super a neskutočne pomáha pri orientácii. Označenie smerov mi pomáhalo aj neskôr pri šoférovaní, človek nemusí mať pred sebou mapu a hľadať, kde je, stačí, že si vie predstaviť, akým smerom treba ísť.

Môj prvý kontakt s mrakodrapmi na Manhattane bol neskutočný. Bolo zopár budov, ktoré som vyslovene chcel vidieť, ale to vôbec neznamená, že ostatné nie sú zaujímavé, alebo na jedno kopyto. Práve naopak, každý jeden mrakodrap je výnimočný, originálny, má svoj štýl a dá sa nejakú chvíľku obdivovať. Určite som nebol sám, čo po uliciach chodil s hlavou otočenou dohora a s úsmevom na tvári. Pri chodení v betónovej džungli v letných teplotách cez 30 stupňov sme míňali strašne veľa peňazí na rôzne chladené nápoje a osviežovadlá. Problém aj bol, že sme si museli kupovať malé a drahé fľašky, ktoré sme uniesli so sebou, a nie veľké galóny vody, ako sme to robili potom neskôr, keď sme mali auto. Po únavnom chodení sme vždy hľadali park, kde sa dalo na chvíľu zložiť a oddýchnuť si. V New Yorku je viacero parkov, kde sa to dá, no jeden vyčnieva z radu, a to Central Park. Dostali sme sa len do jeho tretiny, ale aj to nám stačilo na vybitie energie, čo sme tu najprv načerpali. Relax na prenajatých loďkách teda opäť padol vhod. Neskutočne ťažký a horúci deň sme zakončili najlepšie, ako sme mohli. Pri západe slnka na výhľade Top of The Rock na streche Rockefellerovho centra, odkiaľ sme mali možnosť z výšky si pozrieť všetky tie miesta, ktoré sme dnes navštívili. Za tmy sme sa ešte zastavili na Times Square, kde to stále žilo rôznymi zvukmi, svetlami a farbami. Davy turistov a únava nás ale prinútila ísť na náš apartmán si oddýchnuť. Tento prvý neuveriteľne náročný deň v NY nám tak trocha predznačil, aký bude náročný a trocha uponáhľaný celý trip. Musel som začať trocha viac hľadať aj miesto na oddych a dávať si pozor, aby som Lenku neuchodil k smrti. Nehovorím, že pre mňa to bolo ľahké, ale ja si rád siaham až na dno a ani celodenným chodením sa k tomu dnu ešte veľmi nepribližujem. Akurát už tu som začal zanedbávať triedenie a spracovanie fotiek, čo sa tiahlo potom celým tripom. No s tým, čo sme všetko videli a zažili za prvý deň v New Yorku, som bol nadmieru spokojný.

Ďalšie dni v NY sme mali možno voľnejším tempom, ale aj napriek Lenkinej neustálej únave z chodenia sme stihli, čo sme chceli, a aj keď bola nálada niekedy trocha na bode mrazu, zážitky to nakoniec vynahradili. Určite silnou skúsenosťou bola návšteva fontán, ktoré tu ostali po bývalých budovách dvojičiek. Vedľa obrovských dier v zemi a úplne novej budovy World Trade centra sa človek cíti strašne maličký. Zmes pocitov a atmosféry týchto miest, ktoré sa neustále menia, kde niekdajšie ikony mesta nahrádzajú nové a aj pri zdanlivej preplnenosti ulíc mrakodrapmi sa dá nájsť miesto na nové mrakodrapy a stavieb tu stále pribúda, v nás zanechali silné pocity a určite aj zvedavosť a chcenie tu prísť znova a vidieť, ako to tu bude vyzerať o pár rokov.

Aj pri množstve zmien v srdci Manhattanu, bude pohľad naň z diaľky vždy rovnako očarujúci. Asi najlepší takýto pohľad sa ponúka spoza Brooklynského mosta. Môžete pomedzi manhattanské mrakodrapy chodiť aj niekoľko dní, ale až pohľad z Brooklynského parku odhalí, aký je tento ostrov výnimočný. Keď sa k tomu pridá neskutočná stavba Brooklynského mosta, ako sa tiahne smerom na ostrov, tak to vytvára úžasný obraz, na ktorý by som sa vedel ešte dlho pozerať. Naozaj právom sa New York nazýva betónovou džungľou, lebo to, čo z týchto miest vidno, sa inak nazvať ani nedá. Nechápal som, ako medzi tými prehustenými budovami vôbec môže existovať toľko širokých ulíc a celý ten mestský ruch, ktorým sme ešte pred chvíľou boli aj my pohltení. Celovečerný oddych na týchto miestach patrí pre nás k naj zážitkom z New Yorku a je to presne to, čo pri cestovaní vyhľadávam, tak trocha s odstupom a nadhľadom pozorovať atmosféru miest, ktorou som už predtým bol súčasťou, a takto sa mi zážitok lepšie ukladá do hlavy ako celok.

New York je mesto, kde už aj pri prvej návšteve som mal pocit, že veľa miest z neho poznám, no osobný kontakt každého z nich ma napĺňal cestovateľským šťastím. Verím, že tieto pocity budem mať aj pri jeho budúcich návštevách, verím, že pri každej návšteve New Yorku spoznám aj niečo nové a verím, že návštev mesta New York budem mať v mojom živote ešte veľa.

22 – 23.7, New York – Niagarské vodopády

Na 5. deň v New Yorku, v piatok, sme okolo obeda boli vyzdvihnúť auto z pobočky požičovne Enterprise, ktorá sa nachádzala neďaleko, v časti Jamaica. Auto to malo byť triedy Intermediate, vraj Toyota Corolla, alebo podobne. Také ale nemali a tak nám ponúkli niečo menšie, tuším to bol Nissan Note, alebo niečo také. Okrem toho, že to auto bolo škaredé, také si v Amerike snáď ani nikto nekúpi, problém bol, že sa nám do kufra nevošla ani naša celá batožina, tak sme protestovali. Veľa áut tam v ten čas nemali a tak nám ponúkli Hyundai Elantra GT. O akú triedu išlo, neviem, nie je to veľmi veľké auto, ale kufor bol väčší a aspoň bolo aj trochu športové, vždy lepšie ako tamtá krabica. Priestor na zadných sedadlách veľký nebol, to nás netrápilo, ale čo sa ukázalo neskôr, v takom aute, kde už aj pri šoférovaní je celkom ležiaci posed, sa dá aj dosť dobre vyspať po sklopení sedadiel. Prekvapil ma zovňajšok auta, toľko škrabancov na blatníkoch a kolesách sa snáď ani nedalo zaznamenať. Po skúsenostiach z Anglicka, som sa začal vypytovať a bolo mi povedané, že oni to vôbec neriešia, škrabance na blatníkoch a kolesách im nevadia, ale pri vrátení auta nesmú byť viditeľné vady na plechoch auta a zničený interiér, inak je to OK. Bolo to vlastne prvýkrát, čo som dostal z požičovne nie úplne nové auto, a musím povedať, že aj pocit pri šoférovaní je troška lepší a istejší, ako keď človek musí vkuse myslieť na to, či sa náhodou niečo nestane.

Do GPS-ka som zadal adresu The Mills at Jersey Gardens, obrovského obchodného strediska v New Jersey. Bolo to prvýkrát, čo som odskúšal americké mapy, ktoré som nahodil do svojho Garminu pred týmto tripom. Nebolo to stopercentné, ale trafili sme. Horšie ale bolo, keď sme odtiaľ odchádzali a smerom na Niagarské vodopády sme museli ísť najprv na sever a obísť New York. Vtedy GPS-ko totálne blblo, absolútne nestíhalo a fungovalo zle, podľa značiek bolo pre mňa veľa vecí nových a veľmi som sa orientovať nevedel a navyše vyzeralo to, že všetky cesty vedú do New Yorku. A aj stalo sa zle a zrazu sme mierili na most, kde sme už nevedeli nijak odbočiť a bolo tam mýto, 15 dolárov za vstup na Manhattan. Riadne naštvaní sme sa tam len snažili niekde otočiť a prejsť opäť cez ten istý most. Naše najväčšie obavy, že aj za opačnú cestu dáme 15 dolárov sa našťastie nenaplnili. Táto skúsenosť ma aspoň prinútila, aby som sa poriadne povŕtal v GPS, prečo nefunguje ako má. Nakoniec sa podarilo a po niekoľkých zmenách a reštartoch fungovalo presne tak ako v Európe. S pocitom zadosťučinenia, že sa mi podarilo rozbehať voľne šíriteľné mapy v starom Garmine a tak ušetriť aj v tejto záležitosti, sme sa vydali na prvú časť veľkého tripu. Veľmi som sa na to tešil a užíval si každú sekundu. Čakala nás vzdialenosť približne 400 míľ (644 km), teda okolo 7 hodín jazdy. Lenka zaspala už po zotmení, ja som šoféroval do pol druhej, odstavil na parkovisku a prvýkrát sme spali v aute.

Niagarské vodopády

Tým, že sme spali tesne pred Buffalom, nás ráno už dlhá cesta na Niagarské vodopády nečakala. No nekonečné zápchy a slimačia jazda aj tak zapríčinili, že sme na miesto dorazili až pred obedom. Sobota, a všeobecne víkend, určite nie je vhodná doba na akékoľvek americké pamiatky, kde mieri niekoľko tisíc ľudí. Zaparkovali sme na prvom možnom parkovisku za 20$ na celý deň. Na Niagarské vodopády je vraj lepšie ísť pozrieť z kanadskej strany. My sme do Kanady autom nesmeli a pri tých zápchach nás ani nenapadlo to ľutovať. Pohľad bol neskutočný aj zo strany americkej a navyše s Torontom v pozadí.

Chvíľu sme sa len tak túlali parkom, kochali sa a hľadali dobré miesta na fotenie. Potom sme sa rozhodli, že si aj zaplatíme jednu z atrakcií a to plavbu loďou priamo pod vodopády. Nápad to bol určite dobrý a za tých 18$ na osobu to fakt stojí. Škoda tej soboty a toho, že sme v rade na našu loď čakali hodinu a pol. Slnko neskutočne pripekalo, aj nám fajne spieklo plecia a hlavy. V dave ľudí malo viacero jedincov problém s nedostatkom tekutín a tak organizátori tam pobehovali s fľaškami s vodou.

Pred plavbou sme dostali modré pršiplášte, ktoré keď človek nechce byť celý mokrý, si je lepšie naozaj obliecť. Turisti nastupujúci na rovnaké lode z kanadskej strany dostávali červené pršiplášte a tak sme pri nekonečnom čakaní a pozorovaní lodiek pod vodopádmi aspoň mohli usúdiť, že trasy majú rovnaké. Plavbu sme si užili, porobili aj nejaké fotky a videá, troška nám zmokla technika aj my, ale boli sme šťastní. Nakoniec nás čakali najlepšie výhľady na vodopády z mostíka nad “prístavom” aj prístup na nejaké chodníky, kde by sme sa ako neplatiaci nedostali. Tam vznikli aj naše najlepšie fotky. Oplatilo sa, Niagarské vodopády treba vidieť a zažiť.

23 – 24.7, Niagarské vodopády – Chicago

Niekedy okolo štvrtej poobede sme opustili Niagarské vodopády a vybrali sa smer Chicago. Čakalo nás približne 570 míľ (920 km) a asi 9 hodín jazdy. Túto noc sme plánovali prvýkrát niekde stanovať a tak sme skočili do Walmartu. Walmart je obrovská sieť hypermarketov, niekedy otvorených aj nonstop, s úplne najlepšími cenami na všetko, a aj naozaj sa tam všetko kúpiť dá (až na alkohol v niektorých, ktovie prečo…). V každom Walmarte je aj nejaký fastfood, voľne šíriteľné wifi a voľne prístupné toalety. Nič čudné, že sa stal častým útočiskom ako nám, tak aj mnohým iným cestovateľom a časti parkovísk niektorých Walmartov vyzerali ako kempy. Ďalšie pozitívum politiky tohto giganta je, že sú povinní vrátiť peniaze za tovar vrátený do tuším 90 dní. Je to spôsob, ako sa dostať k veciam, ktoré potrebujete len na určitú dobu, napríklad na dvojmesačný trip, v podstate zadarmo. Špekulanti by to využili a aj určite využívajú na rôzne veci, no ja som tak chcel riešiť iba prípadný neúspech môjho GPS-ka a nejaké kempingové vybavenie, ktoré sme nakúpiť plánovali, ale domov vláčiť nechceli. GPS som rozbehal, tak sme momentálne potrebovali len stan, ktorý sme si tam zadovážili za 24$ (trocha predbehnem, ale musím napísať, že zadarmo požičali :D). Obyčajný, ľahký, trojmiestny. Samozrejme sme nakúpili aj nejaké potraviny, ale tu je troška aj nevýhoda Walmartu, lebo ten predáva väčšinou veľké balenia a tak do auta bez chladničky sme veľakrát nemohli kúpiť šunky, syry, mlieko a podobne, lebo sme jednoducho nechceli plytvať jedlom, keď sme vedeli, že sa to pokazí. Čo sme ale kupovali stále, bol galón vody, nejaké ovocie, zelenina, pečivo a nejaké instantné jedlá, na ktoré stačí vriaca voda.

Zdržali sme sa viac ako sme plánovali, ale boli sme šťastní, že máme stan. Nešlo však všetko podľa plánov. Na vyhľadávanie lacných, alebo kempov zadarmo sme mali v pláne využívať stránku freecampsites.net. Tá je úplne super, ale v tejto oblasti podľa nej veľa možností na kempovanie nebolo. Našlo nejaké parkoviská, vhodné akurát pre karavany. Bol som z toho prekvapený a sklamaný, lebo očakával som, že pozdĺž Erieho jazera sa niečo na prespanie určite nájde. Rozhodli sme sa hľadať niečo na vlastnú päsť, ale keďže sa čoskoro zotmelo, z diaľnice nebolo vôbec vidno, kde je nejaký lesík, alebo zákutie pri jazere, kde by sa dal postaviť stan a schádzať dole z diaľnice všade a preskúmavať okolie by nás stálo kopec času, zvolili sme opäť spanie v aute. Zastali sme na odpočívadle, kde prespanie v aute povolené nebolo (ako na väčšine odpočívadiel), ale bola už noc a ráno sme chceli vyraziť skoro a tak sme sa nejak nebáli, že by nás niekto v noci rušil.

Pri prvých slnečných lúčoch začínalo byť v aute horúco a dlho sa spať ani fakt nedalo. Spanie na odpočívadle malo výhodu, že sme si ráno mohli dopriať aspoň riadnu hygienu. Cestu, aj s niekoľkými zastávkami na občerstvenie, sme si vypočítali presne tak, aby sme do Chicaga prišli o tretej poobede. A tak aj bolo, presne o tretej, čo bol čas vopred dohodnutý na ubytovanie cez Airbnb, sme zvonili na dverách bytu. Vtedy nám ale došlo, že sa cestou posunul čas o hodinu a sme tu skoro. Smiali sme sa z toho, ale náhodou sme stretli práve prichádzajúcich majiteľov bytu. Tí chceli ešte trocha poupratovať a pripraviť nám postele, ale už nás tam mali nasáčkovaných aj s vecami. Zaujímalo nás len jedno, čo najskôr si dať sprchu.

Chicago

V Chicagu sme bývali cez Airbnb a spali na gaučoch v obývačke malého bytu. Absolútne nám to nevadilo, cena bola dobrá a bolo to len na dve noci. Chicago je mestom mnohých tvárí, ale určite na nás spravilo dobrý dojem. Bývali sme na okraji časti Little Italy a keď sme boli v práčovni poprať naše veci, tak sme medzi miestnymi mali problém vôbec sa dorozumieť anglicky. Všetci hovorili po španielsky, nápisy na stenách a obchodoch boli po španielsky aj v telke išla španielska televízia. Jedna staršia teta, keď sme sa jej pýtali na cestu k nejakej práčovni, nám dokonca bola schopná odpovedať len “no English”. Ale ľudia boli veľmi milí a nápomocní, čo sme aj potrebovali pri našom prvom kontakte s práčovňou. V centre nás zase obklopovalo neskutočne veľa bezdomovcov. Nepamätám si, že by nejak robili problémy, alebo otravovali, ale bolo ich vidieť a cítiť na každom kroku. A vraj tam žije aj kopec Poliakov a aj našincov. Aj preto sa asi Chicago označuje za tak trocha európske mesto. Aj počasie je typicky európske. Neustále fúka vietor a prvý deň nás prekvapila poriadna búrka s riadnym ochladením. Našťastie ďalšie dni boli slnečné a horúce až príliš, ale asi ako to má byť uprostred leta.

Chicago má toho strašne veľa zaujímavého. Druhý najvyšší mrakodrap v USA, notoricky známy Cloud Gate v Millennium parku, mnoho rôznych fontán a vďaka prítomnosti Michiganského jazera aj nejaké pláže a Navy Pier, obrovské mólo s množstvom atrakcií a možností na výletné plavby po jazere. Vďaka perfektnej doprave, hlavne nadzemnými vlakmi, nie je problém sa presúvať medzi rôznymi časťami mesta. Avšak Magnificent Mile – ulica dlhá jednu míľu s neskutočnými mrakodrapmi, budovami, obchodmi a atmosférou, končiaca na moste nad Chicago River s krásnymi výhľadmi, si treba prejsť pešo.

26 – 27.7, Chicago – Panama City Beach

V Chicagu by sa dalo stráviť aj viac času, ale v našom prípade sme boli radi, že už ideme preč. Videli sme, čo sme chceli a mali sme už dosť preplnených miest, ktoré sú žrútmi peňazí. Tešili sme sa na voľnosť a cestovanie, pláže, more, prírodu a kempovanie – tešili sme sa na Floridu.

Od tohto momentu sa malo začať ozajstné dobrodružstvo. Odteraz sme už nemali žiadne presné plány ani žiadne rezervované ubytovania. Mali sme len jeden termín a to odlet lietadla 9.8 z New Yorku. Vlastne už deň predtým sme museli vrátiť v New Yorku auto. Tak či onak, mali sme pred sebou presne 14 dní, počas ktorých sme chceli zažiť a vidieť čo najviac, ale hlavne nech sme stále v blízkosti mora a nech je dobré počasie.

Trocha rozbitý z dlhých prechádzok na silnom slnku sme si okolo piatej poobede sadli do auta a vydali sa smer juh, ale ešte stále sme nevedeli presne kam. Za jazdy sme merali vzdialenosti a počítali, kedy a kde by sme mohli na druhý deň byť. Času bolo dosť, tak sme sa neplašili rovno do Miami, ale chceli sme spoznať aj iné pláže. Niekde sme sa dočítali o perfektnom mieste na severe Floridy, a teda nám aj najbližšom – Panama City Beach. Vzdialenosť od Chicaga skoro 1000 míľ (1600 km) a cesta dlhá okolo 16 hodín. Pôvodná myšlienka bola v noci niekde prespať a na druhý deň doraziť do cieľa. Ale keďže opäť, podľa stránky freecampsites.net, veľa príležitostí na kempovanie cestou nebolo, rozhodol som sa potiahnuť čo najďalej a spať v aute, zase. Keď zaspávala Lenka, sľúbil som jej, že o chvíľu už zastanem a pôjdem spať aj ja. Šlo sa mi dobre, predstava spania v aute sa mi nepozdávala, skôr som už myslel na oddych na pláži, a tak som nakoniec šoféroval 12 hodín, až do piatej rána, keď ma väčšinou postihuje kríza. Tak bolo aj teraz a na pár minút som predsa len musel zastaviť a zdriemnuť si. Bolo to len fakt na krátko a o deviatej ráno sme už v uliciach Panama City Beach hľadali parkovanie zadarmo.

Cestou si pamätám na prejazd mestom Indianapolis. Vždy mám obavy pred prejazdom veľkých miest, hlavne cez deň, že sa zaseknem v zápchach. Ale prejazd Indianapolisom bol zvláštny. Aj desaťprúdová diaľnica a totálne prázdna. Nechápal som, neviem čím to bolo. Obchvat je fakt obrovský a neviem, či ho až tak predimenzovali, že sa autami jednoducho nenaplní, alebo okolo ôsmej večer tam už ľudia necestujú. Na tak obrovských a početných diaľniciach som tak málo áut ešte nikdy a nikde ani predtým, ani potom nevidel. Bolo to čudné.

Panama City Beach

O Panama City Beach sme sa dočítali, že je obľúbenou destináciou mladých ľudí, že to tam celkom dosť žije a dokonca tam aj natáča MTV. Aj to boli dôvody, prečo sme si ju vybrali ako prvú destináciu na Floride. Až zistenia nadobudnuté neskôr nás však jednoznačne presvedčili, že sa na toto miesto ešte musíme vrátiť a dokonca ho možno môžeme označiť aj ako najlepšie na Floride. To je síce len náš subjektívny pohľad a že tam boli najkrajšie pláže určite netvrdím, tie nájdeme inde. Každopádne cenovo sa nám zdala Panama City Beach najatraktívnejšia. Od jedla, cez sezónne a plážové potreby až po oblečenie sa nám zdalo všetko lacné. Domnievali sme sa, že to tak na Floride bude všade a nechceli sme mať hneď na každom kúsku látky „Panama City Beach“ a preto sme nenakupovali všetko, čo sa nám zapáčilo. Neskôr sme však s ľútosťou spomínali, že sme to či ono mohli mať lacnejšie a krajšie „z Panamy“.

Ďalším dôvodom na návrat a návštevu Panama City Beach sú atrakcie. Množstvo atrakcií. Pozdĺž niekoľkokilometrovej cesty okolo pláže bolo všetko možné od kolotočov, cez rôzne minigolfy a motokáry po paintball, veľa požičovní na skútre, štvorkolky a elektrické mini autá, či buginy a nechýbajú ani nejaké domčeky plné zrkadiel, očných klamov či rekordov. Tam si každý musí nájsť to svoje, určite aj počas týždňovej dovolenky.

Na Panama City Beach by malo byť len zopár voľne prístupných pláží a len jedno či dve parkoviská zadarmo. Namierili sme si to rovno k jednému z nich, mimo rezortov. Boli sme tam skoro, už po deviatej ráno, a tak bolo parkovisko ešte prázdne a na pláži len zopár ľudí. Pred vstupom na pláž bol domček so sprchami a záchodmi, čo sa nám, ako bezdomovcom, dosť hodilo. Po vytúženom oddychu a možno aj krátkom spánku sme šli pešo spoznávať okolie, niečo nakúpiť a najesť sa. Celkovo sa nám zdalo, že je dosť ticho, nejak málo ľudí, atrakcie a obchody poloprázdne a na nejaké veľké párty to tiež nevyzeralo. Vtedy sme si začali uvedomovať, že sme tam mimo sezóny, čo bolo fakt vidieť. Sezóna na Floride začína v decembri a trvá do apríla. Ktovie, ako to tam vyzerá v tom čase, len čisto zo zvedavosti by som to chcel zažiť, ale ak má byť vtedy hlava na hlave, ceny dvojnásobné a možno problém s parkovaním, tak by som asi spokojný veľmi nebol. Ťažko povedať, no nám sa to páčilo tak, ako sme to zažili. Mimo sezóny sme si akurát koledovali o zlé počasie, búrky a dážď. No zatiaľ sme mali horúco a slnečno. Až príliš. Po roku strávenom v Anglicku, kde naša pokožka slnko takmer nevidela, tu zažila nenormálny šok. Pri celodennom pobyte na slnku bez trička si to odniesli hlavne moje plecia a chrbát. V tých momentoch som to nejak nevnímal, no za pár dní sa naplno ukázali škody, popáleniny a bolesti. Lenka bola na tom lepšie, ale aj jej sa pokožka po pár dňoch zlúpala. Podcenili sme to, a bolo nám aj ľúto, že nie sme na slnku častejšie a nemáme pokožky na to zvyknuté, to do budúcna chceme určite napraviť…

Po celodennom „oddychu“ na slnku a nasadnutí do rozpáleného auta sme sa dosť tešili na konečne prvé kempovanie a nočné ochladenie. Pamätal som si, že v okolí by malo byť príležitostí na kempovanie dostatok a tak sme tesne pred zotmením navštívili miestny Walmart, aby sme čo to nakúpili na dnešnú noc a prípadnú opekačku. Po pripojení na internet som však zistil, že ten dostatok primitívnych kempov je v dosť vzdialenom národnom lese (Apalachicola National Forest). Nejaké miesta boli aj bližšie a tak sme si samozrejme vybrali, a chceli vyskúšať tieto. Až po nahodení do GPS som zistil, že aj tie bližšie miesta sú tak 40 minút od nás a za svetla to už asi nestíhame. Tu sme jednoznačne zanedbali prípravu a naša predstava, že prejdeme pár kilometrov smerom od mora a dostaneme sa do lesíka za nejakou dedinou, jednoducho bola úplne mylná. Americké vzdialenosti sú proste iné, zdá sa, že dostať sa niekde trvá vždy aspoň hodinu. Toto sa nám bohužiaľ opakovalo neustále počas celého tripu. Dlhé vzdialenosti som presne vypočítal, naplánoval a vychádzali super, ale keď sme sa mali dostať niekde, čo sme si mysleli, že je to len kúsok, tak nás takmer vždy prekvapilo, že vlastne ako je to naozaj ďaleko… A tak prvýkrát čistou našou chybou, keďže času sme mali dostatok na to, aby sme vyrazili skôr, sme v strese z toho, kde vlastne budeme spať, išli niečo hľadať. Cesta nás zaviedla do nejakého lesa plného močiarov, bažín a hmyzu. Po dorazení na súradnice by kempovať aj šlo, ale čo sa mi nepozdávalo, boli ceduľky so zákazom prenocovania. Navyše sa za nami objavilo nejaké auto, ktoré zastalo kúsok od nás a absolútne sme netušili, čo máme robiť. Či stavať stan, či aspoň prespať v aute, alebo ísť preč. Nemal som dobrý pocit z toho, Lenka sa bála a tak sme sa rozhodli vyhľadať druhé miesto, ktoré malo byť neďaleko. To bolo viac skryté v lese, ale veľa sme tam toho nevideli a nevedeli si utvoriť predstavu, ako vyzerá okolie. Škoda, že sme na týchto dvoch miestach nestretli aspoň niekoho, kto by tam už kempoval. Ale aj tak si myslím, že jediným dôvodom, prečo nám túto noc zlyhalo stanovanie bola tma. Verím, že ak by sme prišli na jedno z týchto miest za vidna, stan by sme sa odvážili postaviť a to, že potom po zotmení by to bolo hrôzostrašné, či už kvôli samote v lese, alebo kvôli prítomnosti svetiel z cudzích áut, by sme už odchodom určite neriešili.

Začali sme vymýšľať plán B a vyhľadali najbližší motel. Ten bol však plný. Cestou sme natrafili aj na kemp, ale tam by nás noc v stane, ktorý sa nám po tom všetkom už ani nechcelo stavať, vyšla na 40 dolárov. Ešte sme skúsili kemp čistokrvne pre karavany, tam sme hneď upútali pozornosť staršieho turistu, ktorý nás rovno poslal za vedúcim s tým, že už sú asi aj tak plní (plní v kempoch pre karavany zrejme znamená, že už nie je voľná elektrická zásuvka, pretože miesta na auto či stan tam bolo neúrekom). Nám sa ho v noci otravovať nechcelo a vedeli sme, že aj tak by si vypýtal peniaze. Riadne znechutení z toho, akú hodnotu má malý kus trávnika, sme porušovať zákon aj tak nechceli a navyše, keď o našom úmysle vedeli platiaci turisti, sme sa postaviť stan na čierno neodvážili. Po dokopy troch hodinách neúspešného hľadania miesta na spanie sme to vzdali, namierili k najbližšiemu Walmartu a zostali spať v aute. Bolo nám stále strašne horúco, aj kvôli samotnej teplote vzduchu, aj kvôli opáleniu zo slnka, a cítili sme sa nepohodlne a znechutene. Zaspával som s myšlienkami, že sa musím poučiť z vlastných chýb a zajtra spíme v stane!!!

28 – 29.7, Panama City Beach – Sarasota

Keďže mi ráno pokožka už riadne sčervenela, ako prvú vec sme šli kúpiť silnejší opaľovací krém. Tento deň sme mali oddychový, strávili sme ho na pláži a chodením po obchodoch. Chýbala nám možnosť skryť sa pred slnkom a horúčavou, a keďže najväčšou prioritou toho dňa bolo spanie v stane, už dosť zavčasu sme vyrazili do spomínaného národného lesa skúmať jednotlivé stanoviská, čo sme si dopredu našli. Hneď po príchode do lesa sme nachádzali tabuľky s označeniami, že kempovanie je fakt možné a navádzali nás na rôzne stanoviská. My sme si išli za tým našim, ale jednoznačne nám to zdvihlo náladu a všetko nasvedčovalo tomu, že konečne sa vyspíme pohodlne a zadarmo. Vo všeobecnosti platí, že v každom kúsku americkej zeme označenom ako National Forest je kempovanie možné a povolené hocikde a často sa dajú nájsť aj miesta s nejakým vybavením, či už ohniskom, grilom, niekedy aj záchodom. Po príchode na miesto bolo hneď jasné, že tu ostávame. Našli sme tam posedenie, železný gril a ohnisko s kopou suchého dreva na spálenie. Neskutočné, kiežby to tak bolo všade a stále, lebo hlavne s drevom sme mali v budúcnosti dosť problém. Škoda, že sme si nejaké klobásky, alebo niečo na gril aj naozaj nekúpili. Ale keďže sme boli najedení, úplne nám v ten večer stačilo víno, chipsy, hudba a oheň. Jediný nepríjemný moment bola opäť prítomnosť cudzieho auta, ktoré išlo k blízkej rieke. Ale tak ako prišlo, tak aj odišlo a nám len zostali myšlienky na to, čo by sa teoreticky mohlo stať a aké ľahké by bolo nás prepadnúť, okradnúť či inak poškodiť, uprostred lesa, kde široko ďaleko nikoho nebolo. Na Floride jednoducho nebola sezóna a bolo to prvý a poslednýkrát, čo sme spali tak, že nablízku neboli ani ďalší turisti. Paradoxne na západe sme mali veľakrát opačný problém a to nájsť aspoň malý kúsok zeme pre náš malý stan, ale nepredbiehajme…

Ráno sme sa zobudili dolámaní z tvrdej zeme. Naša tenká plážová deka ako podložka na spanie nestačila a zaumienili sme si pred ďalším stanovaním rozšíriť kempingovú výbavu o niečo lepšie. Dnešnú noc sme však mali spať v apartmáne cez Airbnb, ktorý sme si rezervovali deň vopred. Mierili sme do Sarasoty, čakalo nás 450 míľ (724 km) a možno 7 hodín jazdy. Mali sme doraziť akurát na dohodnutý čas po obede, no zápchy cestou a zase nečakaný posun času o hodinu dopredu spôsobili, že sme prišli až okolo šiestej večer.

Sarasota a Siesta Key

Nebývali sme priamo v Sarasote, ale kúsok pod ňou, v časti Venice. Keďže už bolo dosť hodín, vedeli sme, že údajne nádhernú pláž Siesta Key dnes nestihneme a tak sme sa vybrali aspoň do centra Sarasoty. Veľmi príjemné a kľudné prímorské mestečko. Prešli sme si hlavnú ulicu, čo to pojedli, posedeli na drinku a po dvoch hodinách išli naspäť do Venice spať.

V noci sa naplno prejavili bolesti spáleného celého chrbta a pliec. Vedel som, že na slnku to budem mať pár najbližších dní ťažké. Aj preto nás pláž lákala o čosi menej a keď, tak až k večeru. Mali sme teda dosť času na spoznávanie okolia a začali sme prechádzkou po prekrásnej štvrti Venice. Dokonale upravené parky a jazierka, krásne palmy, domy a úplný kľud. Je super, že cez Airbnb sa dá dostať aj na takéto miesta, kde inač vidno len bohatých Američanov. Majiteľ domu, v ktorom sme prespali, bol síce Číňan (to len z fotiek, vôbec sme ho nestretli), ale aj on mal všetko pekne, čisto a dobre vybavené. Ďalšie kroky nás doviedli opäť do Sarasoty, kde sme si dali väčší okruh mestom, ale nič extra sme tam neobjavili. Čo sa nám ale páčilo, bol prístav a promenáda okolo mora s peknými sochami. V prístave sme sa na chvíľu ukryli pred krátkym dažďom a po vyčasení sme sa konečne dostali aj na Siestu Key. Krásna obrovská pláž s úplne bielym pieskom a búdkami pre plavčíkov. Užili sme si teplé more a západ slnka.

30 – 31.7, Sarasota – Key West

Do auta sme sadali až po zotmení bez veľkých očakávaní. Predpovede na počasie sa zhoršovali a zistili sme, že na juhu Floridy takmer nie je možnosť stanovať. Na stránke freecampsites.net nám našlo len jedno možné miesto a aj to za hranicou zákona, keďže bolo treba ísť po zákazoch vjazdu k nejakému starému mostu na Key West. Chceli sme si to miesto cestou pozrieť a zhodnotiť, či to tam pôjde alebo nie. Každopádne sme sa rozhodli, že ideme na Key West a túto noc prespíme niekde v aute. Na Key Weste by sme strávili len jeden deň, na konci ktorého by sme skúsili stanovať. Bez ohľadu na to, ako to celé dopadne, sme o dva dni mali doraziť do Miami a tak sme si tam rezervovali ubytovanie cez Airbnb na dve noci.

Vzdialenosti nás tu nečakali veľké, na Key West sme to mali zhruba 380 míľ (612 km) a do sedem hodín jazdy. V noci som chcel obísť Miami a niekde za ním zaparkovať a spať. Tak aj bolo, no ráno som oddýchnutý veľmi nebol. Na Key West to bolo ešte 200 kilometrov po množstve ostrovov pospájaných mostami. Cesta sa dosť vliekla, bolo na nej veľa áut a mňa neustále premáhala únava. Aj napriek tomu, že scenérie boli fakt nádherné, more z oboch strán a pri každom klesaní z mostov som sa nevedel vynadívať, tak celkovo som si túto cestu veľmi neužil. Pri prejazdoch okolo rôznych malých pláží sme tak trochu aj hľadali vhodné miesto na prípadné stanovanie. Boli sme skontrolovať aj ten flek, čo bol spomenutý na freecampsites, no vôbec sa nám nepáčil a cez deň som sa tam neodvážil autom ani vojsť, jasný zákaz a neupravená, zarastená cesta. Teraz sme to však neriešili, chceli sme čím skôr doraziť na Key West.

Key West

Na Key West sme mali celý deň a nechceli sme ho preležať len na pláži. Do obeda sme sa trocha poprechádzali uličkami, popozerali rôzne obchody, čo zaujímali hlavne Lenku, a dali si nápoj, čo tam pil každý druhý turista, kokos do ruky so slamkami. Na Key Weste sa nachádza najjužnejší bod USA a samozrejme sme si nechceli nechať ujsť šancu sa pri ňom odfotiť. Pri pohľade na rad turistov čakajúcich na portrét s bójkou symbolizujúcou tento bod ma chuť prešla. Vyriešili sme to postavením sa na blízky múrik a fotkou s GoPro. Pri týchto potulkách Key Westom sme si nemohli nevšimnúť všadeprítomné kohúty. Kohúty na chodníkoch, kohúty na cestách, parkoviskách, autách… Fakt boli všade a strašne veľa, asi viac ako psov v Rumunsku. Spočiatku nás to prekvapovalo, ale časom sme si zvykli a bavili sa na nich.

Keď sme už videli, čo sme chceli, vybrali sme sa na pláž. Našli sme si pekný kúsok, kde bolo viac paliem ako ľudí. Tak ako iní, aj my sme si obsadili pár našich paliem, ktoré nám robili tieň. Práve tu môžem povedať, že toto bola asi najkrajšia pláž, akú sme za celú dobu videli. Dojem však trošku kazilo more. To, že bolo teplé až príliš a nedalo sa v ňom osviežiť, je hlúposť kritizovať, ale čo vadilo, boli riasy. Možno to bolo aj ročným obdobím, neviem, ale práve kvôli tomu pre nás na prvom mieste ostala Siesta Key.

Opäť sme nevedeli, kde budeme spať túto noc a uvažovali sme, že by sme ostali aj priamo na pláži pod palmou, alebo niektorým z altánkov. S príchodom večera sa však pláž dosť vyľudnila a ostalo len zopár indivíduí, s ktorými by sme sa v noci do kontaktu asi nechceli dostať. A ďalšia vec, čo dosť odrádzala, bol zákaz parkovania cez noc na ulici, kde nám stálo auto a ostalo by tam jediné široko ďaleko. Nakoniec sme sa rozhodli, že ostaneme na večer ešte na Key Weste, a potom skúsime prespať na niektorých z malých pláží, čo sme cestou videli a mali uložené v GPS-ku. Najprv sme teda išli na obrovské betónové mólo vychutnať si západ slnka. Začal dosť fúkať vietor a cítili sme, že sa nám počasie na najbližšie dni asi fakt pokazí. Po zotmení sme sa vydali do centra turistického ruchu na Duval Street. Táto ulica je plná barov, reštaurácií, hudby a ľudí. V jednom z množstva podnikov sme ochutnali aj povestný Key Lime Pie, teda limetkový koláč. Bol dosť drahý, ale aj dobrý a je to jedna z vecí, čo sa na Floride proste musí. A možno naozaj sú najlepšie práve na tomto mieste. Inak je Key West klasická rušná a drahá turistická destinácia. Mám rád atmosféru takýchto miest, ale na to, aby sme tam zapadli a začali sa správať a rozhadzovať ako iní turisti, by sme potrebovali väčšiu partiu ľudí. Takto, ako samotnému páru, nám bola prívetivejšia romantická Sarasota. Ulicu sme si prešli hore-dole, pofotili zaujímavé veci, hlavne rôzne vysvietené a ľuďmi natlačené bary, no ani do jedného sme nevošli.

31.7. – 1.8, Key West – Miami

Vôbec, ale vôbec sa nám nepáčila myšlienka, že by sme mali zase spať v aute. To miesto, kde údajne bolo možné stanovať, sme rovno zamietli, hlavne preto, že sme nevedeli, čo nás na tej zarastenej ceste bude čakať a nič by sme tam nevideli. No ešte stále sme troška dúfali, že sa nám podarí nájsť útočisko na jednej z tých malých pláží. Nestalo sa tak. Totálna tma, v ktorej sme ani nevideli, ako ďaleko je hučiace more a či nás v noci náhodou nezaleje a ďalšie podobné obavy, či samozrejmý zákaz prenocovania, nás totálne odradili na asi dvoch miestach, ktoré sme v noci boli „pozrieť“. Zrejme niekto odvážnejší a zbehlejší v takýchto situáciách by nemal problém tam prespať, či už v stane, alebo len tak pod hviezdami, no ja som našiel mnoho dôvodov, prečo tak nerobiť. Jeden zákaz sme predsa len porušili – zákaz parkovania cez noc. Bolo to hlavne preto, že na jednej z tých pláží boli murované záchody, ktoré by nám ráno uľahčili hygienu. A ďalší dôvod bol, že už bolo dosť neskoro, nejaké ďalšie parkovisko sa nám hľadať nechcelo a nerátal som už s nejakým rušením v noci. Aj tak si myslím, že prespávať v úplnej tme niekde, kde nikto iný nie je, či už v aute, stane alebo na divoko, môže pri objavení nesprávnymi ľuďmi byť nebezpečné. Negatívne myšlienky ma prešli, no kvôli hluku z hlavnej cesty som sa aj tak veľmi nevyspal. V noci sa prejavilo aj zhoršenie počasia a trocha spŕchlo.

Prvý a jediný krát nám robila starosti malá vzdialenosť do cieľa. Z Key Westu do Miami je to len približne 160 míľ (258 km) a kvôli nízkej povolenej rýchlosti okolo 4 hodín jazdy. Ubytovať v Miami sme sa mohli až po tretej poobede a tak sme veľmi nevedeli, čo budeme robiť. Boli sme už unavení z toho všetkého, nechcelo sa nám nič, radi by sme mali konečne strechu nad hlavou, priestor okolo seba a samozrejme aj na spanie. Všetko sa nám to malo splniť už o pár hodín. Neponáhľali sme sa, no v Miami sme boli už o jedenástej doobeda.

Miami

Na pláž to veľmi nevyzeralo, no túžba vidieť Miami Beach naživo a previesť sa po známych uliciach plných art deco architektúry nás na toto miesto predsa len doviedla. Bol som nadšený a uchvátený. Obrázky, pohľady a zábery z rôznych filmov a hier som mal v hlave zafixované tak silno, že sa mi zdalo, že to tam poznám, že som tam už bol. A pritom som si plne uvedomoval, že si práve plním ďalší sen a premávam sa prvýkrát v živote po Ocean Drive na Miami Beach. Palmy lemujúce cestu z oboch strán, napravo zelený park, za ktorým sa schováva pláž a oceán, naľavo štýlové domy, hotely, bary. Cítil som sa skvelo a bezcieľnu jazdu po mnohých uliciach, no hlavne po spomenutej Ocean Drive som si nesmierne užíval.

Času bolo stále dosť, tak sme sa rozhodli pozrieť si ešte ďalšiu známu časť Miami a to Little Havana. Nebol som na to pripravený, no myslel som si, že nebude problém nájsť to zaujímavé. Ako som však podľa Google Maps krúžil po uliciach okolo nápisu Little Havana, absolútne nič, čo by sa podobalo na turisticky rušnú ulicu, som nenachádzal. Videli sme poväčšine prázdne a špinavé ulice, na ktorých nebolo zaujímavé nič. Museli sme zastaviť niekde pri McDonald’s a na internete sa pozrieť, kde to vlastne máme ísť. Až vtedy som si začal všímať a uvedomovať, aká je štvrť Little Havana veľká a vcelku chudobná. Zistili sme, že vlastne hľadáme Calle Ocho Walk of Fame, čo je ôsma juho-západná ulica a teda ešte kúsok južne od miest, kde sme sa motali. Táto ulica naše očakávania konečne naplnila a ocitli sme sa na rušnom mieste plnom hudby, farieb, cigár a samozrejme kohútov. Je tam na čo pozerať a vďaka špecifickej atmosfére, v nás toto miesto zanechalo veľmi dobrý dojem a túžbu ísť sa niekedy pozrieť, ako to vyzerá v tej naozajstnej Havane, na Kube.

O štvrtej poobede sme sa konečne ubytovali v obrovskom dome s niekoľkými izbami, ktorý fungoval trocha ako hostel, ale bolo všetko dokonale čisté, upravené a zorganizované. Po celom dome bolo množstvo papierikov a odkazov, možno aj pravidiel, ktoré by odpovedali na všetky prípadné otázky alebo nejasnosti. Ešte aj e-mailom nám prišla podrobná inštrukcia ku všetkému a popis okolia, spojov a zaujímavostí v okolí. Bolo vidno, že majiteľ sa týmto živí a dobre vie, čo a ako má robiť a má to premyslené do detailov. V noci tam síce prespali nejakí ľudia aj na gaučoch a zrejme teda na čierno (možno sa nahlásili dvaja a naozaj boli štyria), ale nijak to nepokazilo celkový dobrý dojem. Pre mňa to bolo aj trocha inšpirujúce a motivujúce, že sa dá takýto biznis robiť aj na diaľku, ak si to človek dobre zariadi, a mať tak vedľajší príjem, možno bez veľkých starostí. Už len tá nehnuteľnosť niekde mi chýba…

Počas tohto trojdňového pobytu sme chceli hlavne čo najviac zrelaxovať a nabrať kopec novej energie na ďalšie cestovanie. Aj vďaka počasiu, keďže to vyzeralo každú sekundu na lejak, sa nám to aj celkom podarilo. Prvý večer po tom, ako sme si užili konečne sprchu, sme sa zmohli už len na „výlet“ do práčovne, cestou z ktorej sme už aj zmokli. Po výdatnom spánku sa nám podarilo dať dokopy až okolo obeda a vybrali sme sa do centra Miami. Pri hľadaní čo najlacnejšieho parkovania nás prekvapili skupinky černochov, možno bezdomovcov, ktorí vyzerali, že na tých parkoviskách trávia všetok svoj čas. Nakoniec sme parkovali na ulici a kvôli cene parkovného sme sa dlho zdržiavať nechceli. A ani nebolo treba. Downtown, alebo centrum Miami nás nejak neohúrilo. Zaujalo nás iba množstvo zdvíhacích mostov, ktoré sme videli aj v akcii, keď bola priamo pred nami po rieke ťahaná obrovská loď. Páčil sa mi aj malý vlak, ktorý premáva niekoľko metrov nad zemou pomedzi mrakodrapy. Inak nejakú spoľahlivú a pravidelnú verejnú dopravu tu nenájdeme. Ledva sme stihli dôjsť k autu a spustila sa silná búrka. Keby nepršalo, určite si ešte niečo vymyslíme, kam zájsť, ale takto bolo rozhodnuté. Išli sme domov a nerobili sme už nič.

Tretí deň na Miami sme sa už ráno museli od ubytovať a tak sme mali celý deň na to, aby sme, síce stále v oddychovom tempe, videli a zažili viac. Naša prvá zastávka bola časť Wynwood, od ktorej sme bývali len pár ulíc. V tejto časti je známe outdoorové múzeum, ktoré by malo byť najväčšie na svete svojho druhu. Ide o ulice, budovy, steny a všetko, na čo sa človek pozrie, pokryté grafitmi a rôznymi inými druhmi street umenia. Toto miesto naozaj za návštevu stojí a zaručene sa bude páčiť aj tým, čo možno nie sú až takými fanúšikmi grafit, lebo tu ide fakt o umenie.

Na zvyšok dňa sme mali na pláne Miami Beach, ale cestou sme sa ešte raz zastavili v Little Havane. Už sme to tam poznali, v podstate sme chceli len niečo zjesť a ja som si kúpil cigaru, s čím som pri prvej návšteve otáľal.

Miami Beach

Cestou na Miami Beach sme sa zastavili na malom ostrove – Watson Island, kde mal byť dobrý výhľad na Downtown Miami a chcel som spraviť nejaké fotky. Mrakodrapy s pozadím sivej zatiahnutej oblohy ma opäť veľmi nenadchli. Celkovo Miami bolo pre mňa sklamaním, možno aj kvôli tomu, že nám nevyšlo počasie, ale aj tak si myslím, že oproti mestám, ktoré sme už navštívili, nemá až tak čo ponúknuť. Preto som rád, že sme si zvolili okružnú jazdu okolo celej Floridy a neponáhľali sme sa dôjsť čo najskôr do Miami.

Samozrejme Miami Beach stojí za to zažiť. Medzi rôznymi drahými parkoviskami sme si našli parkovací dom, kde cena bola prijateľná, 1$ na hodinu. Cestou na pláž sme sa zastavili na drink v jednom z mnoho podnikov na Ocean Dr. Po tomto drinku sme pokračovali pozdĺž ulice a pozerali na ľudí, ako pijú z obrovských pohárov miešané nápoje. Nebola to veľmi lacná záležitosť, ale nechali sme sa zlákať čašníkom, ktorý nám ponúkal dva štamperlíky tequily, ak si sadneme práve do jeho podniku. Neodolali sme a už sme mali pred sebou dva mega poháre s nejakým sladkým, ale musím povedať, že riadne silným nápojom. Doobjednali sme si aj pizzu a pripomenul som čašníkovi, že zabudol na tú tequilu. Lenka mala dosť a to ešte ani nedopila svoj drink, tak som obe tequily vypil ja. No, stačilo nám, normálne sme sa opili. Takto vo veľmi dobrej nálade, keďže už aj slnko chvíľu vykukovalo spoza mrakov, sme sa konečne dostali na pláž. Bolo už takmer 6 hodín, tak tú chvíľku do večera sme si tam patrične užili a bez hanby sme sa šialili ako, hmm, opice. Aj more bolo konečne osviežujúce a čisté, pláž obrovská a pekná s typickými búdkami pre plavčíkov.

Do auta sme sa vrátili až za tmy a keďže som už aj trocha pretriezvel, boli sme pripravení pokračovať v našom cestovaní. Lenka mi trocha vyčítala a ešte aj stále vyčíta, že na Miami Beach sa tešila najviac a užila si ho najmenej. Ja to tak tragicky nevidím a hovorím, že ho bolo tak akurát. Videli sme, čo tam treba vidieť a vlastne sme mali aj šťastie, že sme sa dostali vôbec na pláž, lebo práve nepršalo. Keby sme si tam naplánovali niekoľko dní, bola by to strata času a peňazí. Takéto turistické miesta plné konzumu sú vysávačmi peňazí, podľa mňa za málo muzík. Veď len za to jedno, asi hodinové posedenie na terase v spomenutom podniku, sme dali 45$. Ešte som chcel byť aj poslušný turista a nechával som nejaké prepitné. Až po niekoľkých dňoch som zistil, že mi ten podnik stiahol z karty sumy dve, jednu vrátane prepitného a druhú bez. Ešte niekoľko mesiacov som to musel riešiť s daným podnikom a mojou bankou, kým sa mi jedna platba vrátila naspäť. Aj keď som žiadal o tú menšiu, vrátila sa tá väčšia, ale to je jedno. Častý spôsob, ako sa v Amerike platí kartou, sa mi teda vôbec nepáči. Čašník si moju kartu zobral so sebou a vrátil sa aj s bločkom, na ktorý som mal napísať výšku prepitného s mojím podpisom a až následne na to sa mala daná suma stiahnuť z karty. To, že mi bolo strhnuté zle, sa stalo len raz a dobre to nakoniec dopadlo, ale vždy, keď som platil týmto štýlom na podpis a bez PIN kódu, to vo mne vyvolalo pocit nedôvery. Tak či tak, minúť za hodinu polovicu denného rozpočtu sa síce pri takom cestovaní sem-tam môže, ale určite nie každý deň. Lenku utešujem, že na Miami Beach treba prísť v zime, keď je tam sezóna, bude lepšie počasie a budeme si to môcť užiť trocha lepšie. Lacné letenky a ubytovanie sa zohnať dá a celkovo by sa z toho dala spraviť rozumná dovolenka. Tento raz to bolo však o niečom inom… Po sadnutí do auta sme si nenechali príležitosť sa zas a znova povoziť’ po uliciach Miami Beach, tentoraz po tme a vychutnať si toto miesto aj vo svetle neónov.

3 – 4.8, Miami Beach – Daytona Beach

Po kochacej jazde vysvietenými ulicami centra Miami Beach som mal v pláne pokračovať na sever do Daytona Beach. GPS sa ma stále snažilo dostať čo najrýchlejšie do Miami a napojiť sa na diaľnicu smerom na sever. Ja som sa však ešte nechcel vzďaľovať od pobrežia a mal som v pláne sa dostať čo najďalej po ostrove. Bol som zvedavý na nejaké miliardárske domy, štvrte alebo niečo podobné. Cestou sme videli neskutočné množstvo rezortov, hotelov a obrovských víl. V myšlienkach som si predstavoval, aké by bolo byť milionárom a žiť na takom mieste. No takáto vcelku pomalá a monotónna jazda ma po čase začala nudiť a tak som predsa len poslúchol GPS-ko, ktoré už niekoľkokrát prepočítalo trasu, ale stále ma ťahalo na tú istú diaľnicu. Po necelých 90 kilometroch sme odbočili k nejakému Walmartu a prespali v aute na parkovisku.

Do Daytona Beach to malo byť len nejakých 270 míľ (435 km) a štyri a pol hodiny jazdy. Nebol to však cieľ dnešného dňa, a tak sme sa veľmi nezdržovali. Lenka celú cestu spala, až kým som ju na obed, už tesne pred Daytona Beach, nezobudil kvôli neskorým raňajkám vo Waffle House. Tento typicky americký podnik ponúka palacinky, či lievance, wafle, praženice a omelety na niekoľko spôsobov s rôznymi prílohami, kde nesmie chýbať slanina. Vyskúšať som takéto prekombinované, americké raňajky určite chcel, ale ku každodennému životu mi toto určite nechýba.

Daytona Beach

Daytona je pre mňa, a určite aj pre mnohých ďalších motoristov, zvučný názov. Má bohatú históriu rôznych motoristických pretekov, v ktorých sa kedysi jazdilo priamo na tvrdých piesočnatých plážach. Neskôr tam bola postavená medzinárodná daytonská rýchlodráha – Daytona International Speedway, ktorá hostí niekoľko, hlavne v Amerike populárnych pretekov, vrátane Nascar.

Nič extra som od tohto miesta neočakával, nechcel som sa ani veľmi zdržiavať, ale zvedavosť a láska k motorom a rýchlej jazde mi nedali sa tu nezastaviť. Hneď po odparkovaní na platenom parkovisku sa spustil neskutočný lejak a premokli sme do nitky. Sušenie sa v obchodoch s naplno pustenou klimatizáciou nebolo vôbec príjemné a nakupovať sme extra ani nechceli. Po vyčasení sme sa poprechádzali po uliciach mesta a prekvapilo ma, že nad tematikou automobilových pretekov tu jednoznačne prevládala motorkárska atmosféra. Motorkárske obchody s nie len klasickými suvenírmi, ale aj špecializované predajne rôznych značiek, príslušenstva a ručne vyrábaných vecí sa tu vyskytovali až nejak často. Motorky tu bolo vidieť a cítiť, čo ma veľmi tešilo, ale príčinu tomu som nevedel. Až neskôr som si zistil, že v Daytone sa každý marec koná obrovský motorkársky zraz. Táto 10-dňová rally, ako sa to v Amerike nazýva, každoročne dopĺňa a súperí o prvenstvo so zrazom Sturgis v Južnej Dakote, o ktorom som však vedel a dokonca sme ho aj mali v pláne navštíviť…

Do Daytony ma to veľmi ťahalo a aj keď táto naša zastávka trvala len niečo vyše hodiny, určite som nebol sklamaný. Teraz už aspoň presne viem, na čo sa do Daytony musím vrátiť znova a čo musím zažiť. Najbližšiu cestu na Floridu budem plánovať tak, aby sa to podarilo a aby som Daytona Beach Bike Week videl naživo. Zatiaľ pre mňa ale ostáva najsilnejší moment z tohto miesta prejazd okolo komplexu Daytona International Speedway, ako ďalšia vec, ktorú som si nevedel niekedy predstaviť, že uvidím naživo.

4.8, Daytona Beach – Amelia Island

Cieľom tohto dňa sa bolo dostať na Amelia Island, kde nemal byť problém so stanovaním. Z predchádzajúcich skúseností sme však boli voči tomu skeptickí a zo strachu, že zase budeme spať niekde v aute, sme tam chceli byť čím skôr, určite za vidna, a presvedčiť sa o tom na vlastné oči. Po 120 míľach (193 km) a dvoch hodinách sme už stáli na parkovisku, kde sa nám všetko potvrdilo a vedeli sme, že tu stanovanie naozaj pôjde. Podľa freecampsites.net sme si boli obzrieť aj ďalšie odporúčané miesta, ale nakoniec sa to ukázalo ako strata času a vrátili sme sa naspäť na to prvé a najlepšie.

Amelia Island

O Amelia Island sme si zistili, že je tam povolené jazdenie a kempovanie priamo na pláži. S našim malým autom sme sa na pláž veľmi trepať nechceli a nakoniec sme aj tak zistili, že je to povolené len pre auta so 4×4 pohonom a navyše pre nemiestnych len so špeciálnym povolením. Naopak, možnosť legálne rozložiť stan v blízkosti mora a zadarmo sa nám páčila veľmi. Vyhliadli sme si miesto, kde vedľa obrovského parkoviska boli záchody dokonca aj so sprchami, pitná voda a altánky s posedením, od ktorých sa na pláž išlo po drevených vyvýšených chodníkoch. Dočítali sme sa tam množstvo pravidiel a zákazov, z ktorých nás zaujímalo len to, že stanovanie bolo povolené len po dobu 24 hodín. Ale aj to nám stačilo riešiť až na druhý deň, keďže sme plánovali ostať na dve noci.

Chvíľu sme uvažovali nad postavením stanu rovno na piesočnatej pláži, ale keďže počasie na Floride stále nebolo najlepšie a momentálne fúkal dosť silný vietor, všade by sme mali piesok a nebolo to ani najbližšie k autu, tak sa nám to nezdalo úplne najideálnejšie. Rozhodli sme sa rozložiť vedľa jedného z altánkov na peknom rovnom trávniku, tak ako to už pred nami urobila jedna americká rodina hneď pri altánku vedľa. Aj vďaka týmto ľuďom sme sa cítili istejšie a vedeli, že je naozaj všetko v poriadku s takýmto stanovaním. Večer sme relaxovali pri hudbe a hrách a stihli sme spraviť aj niekoľko fotiek. Noc bola celkom rušná, ale vyspali sme sa dobre, aj vďaka nafukovačkám, ktoré sme si po prvej, tvrdšej stanovačke, predsa len kúpili.

Zobudil nás akýsi upratovač, alebo miestny správca, ktorý skoro ráno vynášal smeti a upratoval okolie. To nás veľmi netešilo, lebo nás určite zaregistroval a báli sme sa, že možno bude problém tam ostať ešte jednu noc. Američania sa zbalili a odišli, ale cez noc pribudol ešte jeden stan a pár ľudí aj prespávalo v autách, tak uvidíme, ako sa to vyvinie večer, ale radšej sme sa komplet zbalili a zložili aj stan. Deň sme mali mať relaxačný, vybrali sme sa na pláž s našimi posteľami, teda nafukovačkami. Potom sme si boli popozerať celý ostrov a zašli sme aj do centra mesta Fernandina Beach. Bolo tam pekne, ale dosť draho, no hlad nás prinútil si nájsť nejakú schopnú reštauráciu a najesť sa. Lenka si dala kurací šalát a ja trhané bravčové s majonézovým šalátom, plus nejakú limonádu. Dokopy nás to stálo 24$, čo by bolo v poriadku, ak by nenasledovalo to, čo bolo potom… Na večer sme si kúpili dve vína a keďže sme ledva došli na pláž a začalo pršať, tak sme sa usadili pod jedným z altánkov a začali popíjať. Stan z predchádzajúcej noci stál stále na svojom mieste a tak sme sa i my rozhodli, že to riskneme a ostaneme práve tu. Stále pršalo a tak sme si stan postavili pod prístreškom a až tak presunuli na trávnik, tam kde predchádzajúcu noc spali Američania. Dopili sme víno, zabavili sa a po zotmení chceli ísť spať. No vtedy sa začalo bravčové mäso z obeda ozývať znova. Bolo mi strašne ťažko, niekoľko hodín som nevedel vôbec spať a zopárkrát som musel aj von na čerstvý vzduch, čo skončilo zvracaním. Keď bol už žalúdok úplne prázdny, sa mi, ani neviem ako, podarilo zaspať a pár hodín som si teda oddýchol. Neviem, čo bolo príčinou toho všetkého, ale podobne upravenému mäsu sa odvtedy vyhýbam a už len pri pomyslení na tento zradný obed mi je znova zle… Inak, pri prvej ceste po tme na záchod som si všimol, že na stole pod vedľajším altánkom niekto spí. Až ráno som rozpoznal toho upratovača z predchádzajúceho rána. Ktovie, kto to naozaj bol, jeho, zrejme, žena spala na parkovisku v aute. Možno to tam mali len tak veľmi radi, neviem, trocha čudní ľudia, ale priateľskí, prehodili sme aj zopár slov, ale hlavne, že nerobili problémy a neposlali nás preč.

6 – 7.8, Amelia Island – Washington D.C.

Ráno bolo príjemné počasie, trocha pod mrakom a teplo. Na pláž sme sa šli len prejsť a namočiť nohy. Mohli sme tu ostať aj celý deň, ale tentoraz sme zvolili šoférovanie a presun cez deň. Čakalo nás 715 míľ (1150 km) a cez 10 hodín cesty. Nemali sme sa však kde ponáhľať, lebo ubytovanie vo Washington D.C. sme si rezervovali až na ďalšiu noc a teda predposlednú na našom cestovaní po východe USA. Po kľudnej rannej hygiene a sprche sme vyrazili na cestu s cieľom dôjsť čo najďalej, ale pohodovým tempom s prestávkami na jedlo. Dôvodom jednej zo zastávok bolo aj tankovanie a práve na tejto trase sa nám podarilo natankovať najlacnejší benzín počas celej cesty. 1,63$ za galón, čo vychádzalo len okolo 40 euro centov za liter. Za 18$ sme mali plnú nádrž, radosť cestovať.

Šoféroval som do desiatej večer, kedy sme zastavili na parkovisku a po dlhšom čase nás opäť čakala noc v aute. S tým sme rátali dopredu, ale že vstaneme po štvrtej ráno, sme nejak neplánovali. Po rannom nákupe v prázdnom Walmarte a raňajkách nám neostávalo nič iné, len pokračovať v ceste do, už len nejaké tri hodiny vzdialeného, DC.

Washington D.C.

Na ubytovanie cez Airbnb sme sa mali dostaviť až o tretej poobede a keďže sme už po deviatej blúdili ulicami mesta, mali sme dosť času na prehliadku známych atrakcií už teraz. Na parkovanie sme mali šťastie, keďže bola nedeľa a bolo zadarmo. Prechádzky po parkoch medzi rôznymi pamiatkami, fontánami a sochami vo mne zanechali silný zážitok. Parky sú obrovské, trvalo by hodiny, ak by sme si chceli všetko obzrieť zblízka. Na nás však padala únava a s pribúdajúcim časom som si začal uvedomovať, že keď sa už raz dostaneme na naše ubytovanie, už z tamodtiaľ dnes neodídeme. Preto som chcel vidieť čo najviac, aby aj návšteva tohto mesta stála za to, a aby som si aj za tak krátky čas spravil obraz, ako to tam vyzerá. Lenke sa už však chodiť nechcelo, tak sme spravili kompromis a nejaké miesta sme si poobzerali aspoň spoza okien auta. Videli sme aj množstvo múzeí v parku National Mall. Nie som veľmi múzeový typ, nebaví ma hodiny kráčať v uzavretých priestoroch, ale čo sa mi takmer vždy páči a fascinuje ma, je ako múzeá vyzerajú či už zvonka, tak aj zvnútra. Tu sme videli neskutočné budovy, do ktorých ma lákalo sa pozrieť a niektoré, napríklad vesmírne múzeum, by stáli aj za dlhšiu obhliadku. Teraz to však nevychádzalo. Na Washington D.C., z môjho pohľadu, pol dňa jednoducho nestačí a bolo by treba si vyčleniť aspoň predĺžený víkend. Ale aj tak som rád, že sme hlavné mesto USA neobišli a obohatilo nám aspoň trocha naše zážitky.

Po dostavení sa na naše ubytovanie, spočívajúcom z obrovskej podkrovnej izby s priloženou kúpeľňou, sme mali ešte kopec práce. Všetky veci, ktoré sa nám povaľovali v aute, vrátane stanu a nafukovačiek, množstvo suvenírov, darčekov a nových vecí, čo sme si nakúpili, sme museli rozumne spratať do kufrov. Mali sme o jeden cestovný vak viac, s čím som dopredu počítal a mal byť vyčlenený hlavne na kempingové vybavenie. No batožiny sme mali toľko, že sa nám ledva podarilo dodržať váhové limity a zaplnené sme mali úplne všetko. Čo sme však jednoznačne zobrať nemohli, bol náš slnečník, ktorý sme kúpili na Floride po tom, ako nás spieklo. Ten slnečník sme nechali domácim, aj sa mu celkom potešili a na oplátku pomohli a vytlačili nám letenky. Večer sme zaspávali v posteli s tým, že taký luxus nám bude zase dopriaty tak možno o týždeň.

8.8, Washington D.C. – New York

Už od rána sme mali zvýšený adrenalín v krvi. Dobalili sme posledné veci, veľmi sa nezdržiavali a chceli sme vyraziť na cestu čím skôr. Do New Yorku to bolo len okolo 240 míľ (386 km) a cesta mala trvať 4 a pol hodiny. Tento predpoklad sme však brali riadne s rezervou, lebo sme vedeli, že New York môže byť zradný, že v zápchach môžeme trčať aj niekoľko hodín a cestou sa môže stať hocičo. Náš let bol síce až na druhý deň ráno, ale limitovaní sme boli vrátením auta a otváracími hodinami požičovne, ktoré boli len do pol šiestej poobede. Keď som v GPS-ku zvolil, že sa chcem vyhnúť plateným úsekom, tak cestu nevedelo poriadne vypočítať a keď niečo vyšlo, tak to trvalo cez 10 hodín. Myslel som si, že je to tým, že mosty do New Yorku sú spoplatnené a je naozaj ťažké sa im vyhnúť. Od začiatku som teda nechal platené úseky zapnuté, a hneď po pár kilometroch nás prekvapilo mýto. Potom prišli ďalšie poplatky, až sme teda zistili, že vlastne asi celá diaľnica z Washingtonu do New Yorku je spoplatnená. Čiže asi preto si s tým GPS-ko veľmi nevedelo poradiť, ak som sa chcel poplatkom vyhnúť. Celá táto krátka cesta nás vyšla riadne draho, tuším aj s benzínom to bolo nejak do 100$, ale nemalo zmysel nad tým nejako uvažovať, ako by sa tomu dalo vyhnúť, brali sme to tak, ako to je a boli sme aj celkom radi, že neboli príliš veľké zápchy a udržiavali sme si párhodinovú rezervu.

Do New Yorku sme dorazili pred druhou hodinou. Opäť sa nám naskytol neskutočný pohľad na Manhattan a oživili sme si naše nie celkom staré spomienky na toto mesto. Stres trocha opadol a bol som aj rád, že som to naplánoval práve takto, lebo po tom všetkom, čo sme na východe USA zažili a videli, je New York aj tak najsilnejším zážitkom. Keďže sme mali dosť času, v bezprostrednej blízkosti pri našej požičovni sme ešte skočili sa najesť a aj čo-to nakúpiť na zvyšok dňa a noc, ktorú sme museli stráviť na letisku. Táto štvrť sa nám vôbec nepáčila, bieleho človeka sme tam vôbec nevideli a trocha sme sa báli o zaparkované auto, preto sme sa veľmi nezdržiavali. Vrátenie auta prebehlo úplne bez problémov, ani ho poriadne neprezreli a aj keby, tak zničené bolo dosť už pri prevzatí a musím povedať, že vďaka mne na ňom nepribudol ani jeden škrabanec. Zamestnanec požičovne nás potom odviezol na najbližšiu stanicu vlaku, ktorý šiel za 5$ na osobu na letisko JFK.

9.8, New York – Los Angeles

Pri kupovaní letenky z NY do Los Angeles som rozmýšľal nad viacerými alternatívami a časmi, no nakoniec vyhralo, že kúpime čo najskorší ranný let a noc strávime na letisku. Bolo to jednak kvôli vysokej cene prípadného ubytovania na jednu noc, a aj kvôli možnému rannému komplikovanému presunu na letisko s batožinou, keďže tak či onak sme chceli letieť ráno. A tak sme boli tu a do odletu lietadla sme mali 13 hodín času. Letisko JFK je obrovské, má 6 terminálov, medzi ktorými premáva bezplatný vlak. Najprv sme si zohnali vozík na batožinu a išli preskúmať, čo sa nachádza na jednotlivých termináloch. Na termináli T4, z ktorého sme odlietali, nebolo vôbec nič, akurát sa nám zdalo, že nebude problém nájsť kúsok miesta na podlahe, aby sme sa tam zložili. Na termináli T5 sme objavili voľne prístupné wifi, tak sme sa tam kvôli tomu chvíľu zdržali, ale aj tak to nebolo bohviečo. Inak celkom ma sklamalo, že celkovo na JFK nebol riadny internet zadarmo. Najrušnejší bol terminál T1, kde na poschodí boli reštaurácie. Najprv sme si mysleli, že sa tam s kuframi nedostaneme, ale podarilo sa. Potom sme si niečo malé dali, usadili sa pri okne a sledovali zapadajúce slnko a do tmy sa ponárajúci Manhattan. Vydržal by som tam sedieť, sledovať a premýšľať aj celé hodiny. Toto je pre mňa najlepší relax, nabíja ma to energiou a udržuje v presvedčení, že celá tá námaha, mnoho síl, energie a peňazí, celé to cestovanie, práve kvôli takým momentom naozaj stojí za to!

Vrátili sme sa na náš T4 terminál, kde už mnohí ľudia si našli svoje miesta na zemi a bolo jasné, že tu nebudeme spať sami. Vedel som, že to nebude kľudný spánok, ale napriek tomu som našiel dosť slušný flek, kde sa nepohybovalo veľa ľudí, tak v rohu medzi výťahmi a vchodom do budovy. Inspiroval som týmto miestom aj ďalších, a tak celú noc sme mali po blízku nejakých ľudí, čo sa sem prišli zložiť. Rozložili sme deku, pod hlavu som si dal môj ruksak s najcennejšími vecami a kým Lenka aj celkom v pohode zaspala, ja som jedným okom strážil batožinu a druhým aspoň trocha sa snažil oddychovať. Noc celkom zbehla, o štvrtej ráno sme už vstávali, pre striedali sa na WC, najedli a vybavili check-in batožiny. Všetko išlo hladko a o 6:30 sme už sedeli v lietadle.

Let trval okolo 5 hodín, ale vďaka časovému posunu sme už o 9:40 pristáli v Los Angeles. Služby spoločnosti Virgin America musím pochváliť. Jedlo sme si priplácať nechceli, teda nepriplácali sme si nič, ale aj tak sme mali k dispozícii multimediálny panel s množstvom filmov, programov a inej zábavy.

9.8, Santa Monica – Barstow

Zdalo sa, že máme kopec času a rezerváciu auta v požičovni o 12tej stihneme v pohode. No nejako som si zabudol dopredu pozrieť, ako sa k tej našej požičovni dostaneme. Pamätal som si, že to nemalo byť veľmi ďaleko, lenže Los Angeles nie je New York a žiadne metro tam nepremáva. Najprv sme skúsili taxi, ale zdalo sa nám drahé, tak sme to skúsili miestnymi autobusmi. Ak toto náhodou niekomu napadne, cestovať busom po LA s kopou batožiny, tak to prosím nerobte! Ja to neurobím už nikdy. Našli sme nejaké wifi pripojenie a naplánovali trasu. Už teraz sme vedeli, že to na dvanástu do požičovne nestihneme, ale išli sme do toho. Keďže sme doteraz naše kufre vozili v aute, úplne sme zabudli, že náš najväčší, preplnený kufor má zlomené koliesko. Stalo sa to ešte v Bostone a vravel som, že určite si kúpime kufor nový, lebo s týmto je to utrpenie. Samozrejme sme sa na to vykašľali a teraz nám to pripomenul. Navyše sme mali o jeden cestovný vak navyše a už len cesta na prvú autobusovú zastávku bola neskutočne náročná a vyčerpávajúca. Cesta prvým autobusom bola celkom v pohode, dostali sme sa, kam sme mali, aj keď to teda trvalo. Prekvapilo ma, aké sú tie autobusy nepraktické. Veľkosťou vyzerali rovnako ako naše, ale ulička strašne úzka a úplne všade sú sedadlá, niečo také ako miesto na kočík neexistuje. Preto sme mali aj my problém spratať naše kufre niekde, aby sme nezavadzali, nešlo to. Okrem predných dverí sú tam len malinké dvere v strede autobusu, cez ktoré by sa náš kufor asi ani neprepchal. To, či chodia autobusy na čas, podľa dvoch jázd posúdiť nemôžem, ale určite nechodia často a nie je ich veľa. Keď konečne dorazil náš druhý autobus, boli sme radi, že už stačí len opäť sledovať mapu a vystúpiť na správnej zastávke. No realita bola oveľa horšia. Cestou sa autobus začal napĺňať a ja som musel vkuse uhýbať s kuframi a premiestňovať ich. Nakoniec sme sa dokázali vmestiť’ na dve sedadlá, pričom ja som stál a pridržiaval kufor na jednom sedadle a vždy sa uhýbal, keď niekto išiel. Už mi to fakt liezlo na nervy a trápilo ma aj, ako vystúpime, lebo prepliesť sa medzi ľudí už nešlo. Keď sa v buse nedalo už ani len pohnúť, naskočila jedna hispánska rodina, kde mladý, asi otec a idiot v jednej osobe, začal robiť rozruch. Začal vykrikovať, že žena s dieťaťom v rukách si musí sadnúť a nepáčilo sa mu, že na jednom sedadle sú kufre. Boli sme tam ako sardinky, ale pokoj si nedal ani po tom, čo som mu vravel, že už na ďalšej zastávke vystupujeme. Stále vrieskal svoje a snažil sa fyzicky napadnúť moju batožinu, ktorá ho zrejme prekvapila svojou váhou a ledva s ňou pohol. To ma ale dosť nasralo, adrenalín stúpal čím ďalej, tým viac a ten debil by si teda zaslúžil. No nevedel som, čo skôr, fakt sme už museli vystupovať a stále som nevedel, ako to urobíme. Trocha ma utešovalo, že ostatní cestujúci, všetci Hispánci, bieli sme tam boli iba my, boli na mojej strane a na týpka pokrikovali. No bezpečne som sa tam teda necítil a Lenka mala tiež strach v očiach. Prišla naša zastávka, uhnúť sa fakt nebolo kde, a keďže nikoho ani nenapadlo vystúpiť a uvoľniť nám cestu, tak s dvoma 20-kilovými kuframi v rukách som sa, ani neviem ako, no pár ľudí to muselo aj bolieť, prepchal von z autobusu.

Mali sme to za sebou. Potrebovali sme sa upokojiť, vydýchať, napiť a zorientovať. Vyzeralo to, že sme na správnej zastávke, už len nájsť našu pobočku Enterprise auto požičovne. Siahol som po tablete, aby som si overil presnú adresu a smer, akým máme ísť. V tom sa pri nás pristavilo policajné auto a policajt sa nás začal vypytovať, čo tu robíme, čo hľadáme atď. Po zodpovedaní jeho otázok nám oznámil, že by sme si mali dávať pozor a tablet mám radšej odložiť. Sme vraj v zlej štvrti s vysokou kriminalitou a že ani cez deň tu nemajú problém prepadnúť ľudí. Neveriacky a rozčarovane sme krútili hlavami. Vravel som mu, že len tu kúsok od nás by mala byť požičovňa. Policajt nás uisťoval, že tu žiadna požičovňa nie je, až kým som mu neukázal kontaktné telefónne číslo, na ktoré zavolal a potvrdili mu to. Ja som medzitým zistil správny smer a malo to byť fakt len pár minút od nás. Vydali sme sa tým smerom s policajnou eskortou idúcou pomaly popri nás. Nechápali sme veľmi, čo sa deje, či je to tu fakt až také zlé, alebo policajt preháňa, ale práve vďaka nemu sme sa cítili bezpečne. No celkovo náš prvý kontakt a pocity z Los Angeles a Kalifornie boli veľmi, ale veľmi zlé. Došli sme do požičovne, poďakovali a rozlúčili sme sa s policajtom a konečne sme si chceli vydýchnuť. Jednanie v požičovni bolo opäť super, akurát zase nemali auto, aké sme si objednali. Auto na západe sme mali mať o triedu vyššie ako na východe USA, hlavne aj kvôli druhej batožine. Na dvore im práve také stálo, Chrysler 200, no nevedeli od neho nájsť kľúče. Chvíľu sme čakali, kým tie kľúče niekto donesie, ale nestalo sa tak. Ako riešenie nám ponúkli opäť taký istý Nissan ako predtým v NY. To som ich vysmial, že v žiadnom prípade. Druhý navrch bolo nejaké SUV za príplatok 5$ denne, čo sa mi nepáčilo, lebo som sa domnieval, že v takých prípadoch zákazník doplácať nemusí, ak dostane vyššiu triedu. Pre túto pobočku to zrejme neplatilo a iné možnosti som nejak nevidel. Myslel som si, že to bude Toyota RAV4, čo stálo na dvore, no pracovníčka nám ukázala krásny biely Nissan Rogue stojaci na ceste. Ihneď som vedel, že v takom aute to bude super strávený mesiac na cestách. Dlho som to nenaťahoval, zjednal som príplatkovú cenu na 4$ denne a dohodol odvoz na letisko po vrátení auta, aby sa nám neopakovala tá strašidelná cesta autobusmi. Po neskorších udalostiach k doplatku síce nikdy nedošlo, a aj cesta na letisko dopadla inak ako hovorili. Tak či onak, toto všetko je daň malých požičovní s najnižšími cenami, ich poloha, nejasné pravidlá a že musíte brať, čo majú. Treba si to zvážiť, či nie je lepšie brať auto z letiskovej pobočky, síce za vyššiu cenu, ale bez starosti o dopravu a ponuku. Musím priznať, že takto spätne by som to aj ja radšej riešil druhým spôsobom, hlavne v mestách ako Los Angeles…

Po oboznámení sa s autom sme si to namierili do Santa Moniky, kde oficiálne končí Cesta 66. My sme ju tu však chceli začať a prejsť po nej aspoň nejaký kúsok smerom na východ. Najprv sme sa zastavili v nejakom malom snack bare a potom hľadali parkovanie za čo najnižšiu sumu. Našťastie sme našli parkovací dom, kde bolo dokonca prvých 90 minút zadarmo. Toto pokladám za veľmi dôležitý moment, lebo ako sa poznám, určite by som inak parkoval niekde na ulici, čo som si vtedy ešte neuvedomoval, ale nemuselo to byť veľmi bezpečné a mohlo by to ešte viac pokaziť prvý dojem z tohto mesta. Dosť bolo negativity, Santa Monica je krásna. Poprechádzali sme sa po móle a hlavne ja som sa vytešoval zo všetkého, čo na sebe nieslo nápis Route 66. Páčila sa mi symbolika a atmosféra tohto miesta. Čo ma však odpudzovalo, boli neskutočné davy ľudí. Takú preplnenú pláž, aká bola v okolí móla, som v živote nevidel. Môj pôvodný plán sa sem vrátiť na pláž neskôr, keďže náš hlavný pobyt v LA mal prísť až pred odletom späť do Európy, teraz sme sa tu veľmi nechceli zdržiavať, len odštartovať našu cestu do stredu Ameriky, sa podvedome menil a vedel som, že na to, aby sme sa sem vrátili, sa budeme musieť veľmi nudiť.

Po rýchlej prehliadke sme sadali do auta s cieľom prejsť aspoň pár kilometrov po Route 66 za LA a niekde cestou stanovať. No už teraz sme mali riadny časový sklz a tento plán sa zdalo ťažko dodržať, ale že uvidíme. Jednoznačnou stopkou nám boli až zápchy počas celého presunu veľkomestom. Ani po troch hodinách sme sa stále nedostali z Los Angeles, a po vytúženom vzhliadnutí nápisu Hollywood, za ktorým som sa celý čas otáčal a hľadal po kopcoch, lebo som vedel, že ho budeme z diaľky míňať, to na nás celé dopadlo. Boli sme hladní, smädní (ešte stále sme mali len vodu z lietadla), unavení a vyčerpaní z fakt fyzicky aj psychicky náročného dňa. Pomaly sa stmievalo a vedeli sme, že budeme meniť plány. Zastavili sme pri obchodnom dome cestou, aby sme sa najedli a dali trocha dokopy. Taktiež sme potrebovali wifi a naplánovať si, kde budeme túto noc spať. Prvou vecou, čo som na Route 66 chcel vidieť, bolo mesto Barstow s tematickým motelom Route 66 Motel. Cena za jednu noc 50$ pre dve osoby sa nám v tomto momente veľmi páčila a hneď sme to rezervovali. Celkom dobre sa to vyvinulo, keďže to zaujímavé malo začať až po tomto meste a aj keď som pôvodne chcel prvý deň dôjsť o dosť ďalej, bol som aj rád za takýto kompromis, že som nútený dôjsť aspoň tam a zase na druhú stranu, aby nám niečo neušlo, keby som sa rozhodol v noci ísť ešte ďalej. Celkovo zo Santa Moniky do mesta Barstow to je okolo 140 míľ (225 km) a teoretických 2 a pol hodiny. My sme po troch hodinách jazdy, teda väčšinou státia, mali pred sebou ešte stále dve. Boli to nekonečné dve hodiny, absolútne som už nevládal, nevedel som udržať otvorené oči a cítil som sa už veľmi zle. Samozrejme sme to nejak došli a o 11:20 sme sa ubytovali. Túto noc som bol najšťastnejší na svete.

10.8, Barstow – Albuquerque

Z mesta Barstow sme mali v pláne pokračovať kochacou jazdou po Route 66 na východ, a zároveň dôjsť aspoň po Albuquerque v Novom Mexiku. Na túto jazdu som sa tešil dopredu asi najviac, no až teraz som si začal uvedomovať, že to bude celkom naháňačka s časom a nebude sa dať stihnúť všetko. Tlačil nás totiž jeden dátum, a to sobota 13. 8., kedy sme už museli byť v meste Wall, ale hlavne na poslednom dni motorkárskeho festivalu Sturgis, ktorý som túžil navštíviť aspoň na jeden – dva dni. Pôvodne 4 dni na presun z LA do Wallu v Južnej Dakote sa mi zdali byť dostatočný čas, no keďže prvý deň sme prakticky stratili v LA a do plánu som vsunul ešte návštevu pohoria Rocky Mountain, ktoré sme mali mať cestou, ostal mi na Cestu 66 iba tento jeden deň. Napriek tomu som si ho užil a vychutnal pomerne dosť.

Route 66 – Cesta 66, alebo jej druhý názov The Mother Road – Matka ciest bola mojím snom už odjakživa. Pôvodná cesta viedla zo Chicaga do LA a mala skoro 2500 míľ (4000 km). Vždy bola pre mňa symbolom cestovania a slobody a vlastne aj celkovo symbolom môjho amerického sna, v ktorom som videl len prázdne cesty cez púšť a nádherné scenérie. Stále mojím snom ostáva sa po tejto ceste prejsť na motorke, najlepšie Harleyi, no z časti som ho už naplnil. A čo je hlavné, moje predstavy dostali reálne kontúry a skutočnosť im nenechala nič dlžné. Jednoducho, premávať sa po prázdnych amerických cestách obklopený suchou zemou s najväčším pocitom slobody je naozaj reálne možné. Striedavo sme prechádzali z diaľnice na historickú Cestu 66 a naspäť. Spočiatku sme viac času trávili na ceste starej, ale bola už aj v dosť zlom stave, aspoň tie naše vybrané úseky mali na sebe doslova roletu a dosť som tŕpol aj za auto. Niekde sa po starej ceste ani nedá ísť, lebo už neexistuje, teda vlastne presne cez ňu postavili novú diaľnicu. Ďalšie úseky sme dobrovoľne šli po diaľnici a na starú cestu schádzali len ak tam malo byť niečo zaujímavé, väčšinou malé mestečka – Ludlow, Needles, Kingman, Seligman, ktoré boli vždy označené a nachádzalo sa v nich množstvo zaujímavých motelov, kaviarní, obchodov, ale aj opustených starých čerpacích staníc s vrakmi starých áut. Niektoré veci boli fakt autentické s bohatou históriou, iné nám prišli až ako umelo vytvorené gýčové lákadlá turistov. Každopádne je tam čo vidieť, čo robiť a kde prespať a tráviť tam cestovaním aj viac dní. Nemôžem povedať, že mne to takto za jeden deň stačilo, ale aj tu mi šlo hlavne o zážitok a môj vnútorný pocit, ktorý mi hovoril, že si to užívam a že vlastne sa tu ešte určite niekedy vrátim. A aby si aj Lenka odniesla zážitok čo najsilnejší, tak si aj ona, síce bez vodičáku, ale predsa, vyskúšala, aké to je šoférovať po Hlavnej ceste Ameriky.

Po zotmení sme vedeli, že to už na veľké zastávky s fotením nebude, ale nejaké miesta sme i tak vynechať nechceli, ako napríklad Wigwam Motel v meste Holbrook. Trocha škoda, že sme tento úžasný deň nemohli zakončiť práve tu, prespaním opäť v posteliach, navyše v izbách, ktoré mali tvar veľkých indiánskych stanov. Pár fotiek muselo stačiť, po ktorých Lenka sa uložila na spánok v aute a ja som pokračoval ďalej smer Albuquerque. Tam som už v noci chcel aspoň zvonka vidieť, ako vyzerá známa reštaurácia 66 Diner. Navyše prejazd týmto mestom v noci je sám o sebe zážitok, lebo zo všade na vás svietia tabuľky a nápisy pripomínajúce, že ste na Route 66. No práve tu som sa s touto cestou musel rozlúčiť a vydal som sa na sever, pomaly aj premýšľajúc, že konečne niekde zastavím a pospím si trochu aj ja. Spravil som tak po pár kilometroch, o tretej ráno, pred Walmartom. Tento deň som prakticky strávil za volantom celý a prešiel som približne 800 míľ (1288 km).

11.8, Albuquerque – Rocky Mountain

Prebudili sme sa do chladného rána, zatiaľ najchladnejšieho, aké sme mali. Cestou ma už dlhšie prekvapovalo, v akých nadmorských výškach sa pohybujeme, často cez 1500 m n. m. Vedel som, že mierime do hôr, ale zatiaľ som si nejak neuvedomoval, že celkovo je západ vysoko položený a aký to má vplyv na teploty. Ale aj vďaka tomu bol pohľad do mapy na freecampsites.net veľmi utešujúci. Našou trasou na sever, a teda smerom na Južnú Dakotu, má byť neúrekom možností, kde prenocovať zadarmo pod hviezdami. Jednoznačne sme si zaumienili, že dnes budeme stanovať. Komplikovali sme si to len tým, že sa musíme dostať až do Rocky Mountain a prespávať tam, lebo to bolo na polceste do nášho cieľového mesta Wall, kde sme chceli doraziť už zajtra. Celkovo to malo byť okolo 500 míľ (805 km), vrátane zachádzky do národného parku Great Sand Dunes, a cez 8 hodín čistej jazdy.

Cestou sme náhodne natrafili na malé mestečko Antonito, kde práve štartovala malá parná lokomotíva, ťahajúca pár vozňov s turistami. Stihli sme zaparkovať, zamávať cestujúcim a urobiť pár fotiek. Potom sme zistili, že sme mali celkom šťastie, lebo ide o scénickú jazdu cez hory a to bol jediný vlak, ktorý odchádza takto ráno a vracia sa až večer. V miestnej „cestovnej kancelárii“ a obchode so suvenírmi sme sa dozvedeli viac informácií a aj nás prehovárali, že určite máme prísť na druhý deň, že je to fakt pekný zážitok. Cena sa nám zdala vysoká, ale mne sa to veľmi páčilo a možno by som sa nechal prehovoriť. Cumbres and Toltec Scenic Railroad mi ostalo v pamäti a nechcem na to zabudnúť, tak možno nabudúce.

Po obede nám to celkom vychádzalo a mali sme mať dosť času na nájdenie vhodného miesta na prenocovanie. S nádherným výhľadom na hory sme prichádzali do mesta Denver, no tam sme ostali trčať v zápche a nálada nám upadala. Čas plynul rýchlejšie ako pribúdajúce kilometre a pomaly sme sa začali strachovať o naše stanovanie. Nakoniec sme do mesta Boulder, ktoré nám malo byť východiskovým bodom smerom do hôr, prichádzali tesne pred zotmením a museli sme konať rýchlo. Našťastie sme mali uložených zopár primitívnych kempov v okolí a tak sme zamierili k najbližšiemu. Stúpali sme do výšky, asfalt sa zmenil na štrkovú cestu a my sme prvýkrát naozaj ocenili, že máme SUV. Trocha sme sa obávali, aké to miesto bude a či sa tam odvážime ostať na noc, lebo na hľadanie niečoho iného sme už čas nemali. Na naše prekvapenie, v cieli parkovalo asi 10 áut a bolo tam celkom dosť už stanujúcich ľudí. Určite je toto lepší prípad, ako keby tam nikto nebol. Uľavilo sa nám a aj keď boli najlepšie fleky už samozrejme zabrané, vedeli sme, že tu ostávame. Ako poslednú vec, čo sme za vidna stihli, bolo nájdenie kúsku rovnej zeme a postavenie stanu.

Great Sand Dunes

Čo sme však plánovali pred Rocky Mountain ešte stihnúť, bola návšteva prvého národného parku, a to Great Sand Dunes. Pri vstupe do parku sme si zakúpili za 80$ vstupenku do všetkých národných parkov v USA, platnú jeden rok. Na jednej takejto vstupenke je miesto pre dve mená, a so zapísaným človekom môže ísť samozrejme aj celá posádka auta. To znamená, že sme potom takú kartu mohli predať niekomu inému, čo sme aj urobili. V takomto prípade sa kúpa celoročnej vstupenky oplatí už aj pri návšteve čo len dvoch národných parkov. Naozaj veľmi rozumná kúpa.

Great Sand Dunes sú vlastne duny piesku na lúke medzi horami. Veľmi zvláštne miesto. Prišli sme tam okolo obeda a bolo dosť teplo, čo bolo ale horšie, že piesok bol tak strašne horúci, že každý kontakt s ním bol veľmi bolestivý. Chodiť sme tam mali problém i v našich sandáloch, jednoznačne si treba obuť celé topánky. Na prechádzku do tejto púšte sme si zobrali miniatúrnu fľašu s vodou, z čoho sme si potom robili srandu, ale celkom nám stačila, lebo ďaleko sme nechceli ísť a dlho sme ani neboli. Po prechádzke prišli celkom vhod sprchy na zmytie piesku, ktorý sme mali všade.

Rocky Mountain

Noc bola krutá. Spali sme vo výške 2000 m n. m. a teplota ráno spadla len na 10 stupňov, možno i menej. Na toto sme pripravení neboli, nemali sme žiaden spacák a naša jedna deka nestačila. Celú noc sme sa klepali od zimy a veľakrát sme museli vyjsť von kvôli potrebe ísť na WC. Po tejto noci sme si zaumienili kúpiť aj spacák. Po tom, čo konečne na nás stan zasvietilo slnko a konečne tam bolo príjemne, a dalo sa fajn zdriemnuť, sme už pomaly museli baliť, aby sme dnes všetko stihli.

No v Rocky Mountain som s mojím plánovaním zlyhal. Neviem, čo som čakal, ale Rocky Mountain sú obrovské hory, obrovský národný park a ja som vôbec nevedel, kde mám ísť a čo tam robiť. Na túry sme ísť nechceli, na to čas nebol, ale tak začal som dumať, aby sme videli aspoň niečo pekné, alebo aspoň nejaké výhľady na fotenie. Na ceste vedúcej popod hory bola odbočka na vstup do národného parku Rocky Mountain, a tak sme sa vybrali tým smerom, že snáď tam nájdeme niečo, čo hľadáme. Mali tam byť akési vodopády. Po pár minútovej prechádzke lesom sme dorazili k rieke, neviem, kto nazval toto vodopádmi, boli to len kamene v rieke, ale každopádne sme boli na správnom mieste. Nie že by tam nebolo pekne, ale čakal som viac a vyšlo mi to celkom ako strata času. Vrátili sme sa von z národného parku a pokračovali v ceste, až sme našli ďalší vstup do národného parku. Strašne ma štvalo, že neviem kam ideme, čo tam bude, či sa to oplatí a tak. Šanca na internet nebola a bezcieľne blúdenie sme si veľmi nemohli dovoliť. Po pár kilometroch jazdy sme zastali na peknom mieste, urobili pár fotiek a sklamaný som to vzdal, rozhodli sme sa otočiť a vyraziť na cestu do Wallu.

A práve toto bola obrovská chyba. Ako som si spätne zistil, čo som vtedy vôbec netušil, že sme sa nachádzali na začiatku Trail Ridge Road, čo je najkrajšia scénická cesta v Rocky Mountain a vraj i celkovo najkrajšia cesta s najlepšími výhľadmi v horách v USA vôbec. Presne to, čo sme hľadali, čo sme chceli, sme mali priamo pred nosom, pod nohami, a my sme o tom nevedeli a otočili to. Po tomto zistení ma to strašne mrzelo a ešte stále to ľutujem, ale aj to je ďalší dôvod, prečo sa do Ameriky vrátiť. A keď tu teda budem niekedy znova, tak si nejaký ten deň naplánujem ostať aj v Denveri, vyzeralo to na veľmi pekné mesto. No zatiaľ mám z Rocky Mountain zážitok rovnajúci sa pohľadu na Vysoké Tatry z diaľnice pred Popradom, a to sa už viac nesmie opakovať.

12.8, Rocky Mountain – Wall

Po vcelku neúspešnom doobedia v Rocky Mountain som sa chcel preorientovať na hlavný cieľ dnešného dňa, čo bola cesta do Wallu. Ja som dúfal, že stihnem večer zájsť aj do Sturgisu na zraz motorkárov. Do Wallu sme to mali mať 425 míľ (684 km) a skoro 7 hodín jazdy. Sturgis sme mali trocha bližšie, ale zase by to bola zachádzka od Wallu. Myslel som si, že sú tieto mestá blízko pri sebe a že nebude problém stihnúť obe, ale nebolo tak. Snažil som sa presvedčiť Lenku, že ideme do Sturgisu, kde potom aj prespíme v aute alebo v stane a do Wallu pôjdeme až zajtra, lebo v noci sa mi nezdalo veľmi vhodné tam prísť. Vypisovali nám aj kamoši, kde sme, kedy dôjdeme, že máme všetko pripravené a že sa na nás tešia. Nanešťastie vyhral zdravý rozum a Lenka a rozhodli sme sa, že ideme najprv do Wallu. Sturgis ma veľmi lákal, ale vedel som, že v takom prípade tam už tento deň nepôjdeme, už by bolo neskoro. Nevadí, na druhý deň, v sobotu, mal byť posledný deň festivalu, ktorý už určite nevynecháme.

Z hôr sme sa dostali rýchlo, prešli pár mestečkami za Denverom a už sme boli aj v štáte Wyoming. Míňali sme nejaké mesto a niekoľko čerpacích staníc, kde som len letmo pozrel na stav benzínu. Nemali sme ani pol nádrže, ale nechcelo sa mi zastavovať, veď sme ešte ani nešli dlho, ani hladní sme neboli, tak že zastaneme neskôr. Kilometre pribúdali a ja som si začal všímať, že už riadne dlho nebol žiadny výjazd z diaľnice, žiadne mesto, pumpa, nič. Všade okolo len step a prázdnota a jedna cesta. Neskutočná krajina, keď sa ma niekto pýta, kde sa mi páčilo najviac, tak zo srandy hovorím, že vo Wyomingu. No ale začal som pomaly riešiť to tankovanie. GPS mi našlo najbližšiu pumpu o 100 kilometrov. Toto ma dosť zarazilo, keďže dojazd sme mali len nejakých 60 míľ a teda nestačilo nám to ani, aby sme na tú pumpu došli. Stále sme to mohli otočiť a vrátiť sa, keďže po najbližšiu pumpu opačným smerom sme to mali o čosi bližšie. Ale to by bola strata času. Predsa to nejako musíme dôjsť, keď trocha spomalím. Všetky tieto skutočnosti som oznámil Lenke a tá začala neskutočne stresovať. Zo začiatku som si ani ja nebol veľmi istý tým, čo robím, ale keď som videl, po pár kilometroch sledovania spotreby, ako získavam čas a k pumpe sa približujem rýchlejšie ako ubúdajú míle do prázdnej nádrže, vedel som, že to bude v poriadku. No Lenka si nedala povedať a stresovala naďalej, tak som si z nej začal uťahovať. Pre mňa to bola sranda, no pre ňu to musela byť strašne dlhá hodinka sledovania kilometrov, nádrže a vyčkávania pumpy. Ale aspoň bola konečne v strehu a ja som mal nejaké rozptýlenie pri šoférovaní, keďže inokedy pri takých dlhých presunoch väčšinou spala. Na pumpu v najbližšom meste sme došli asi už na posledný liter, mne to vychádzalo, že máme rezervu možno 10 km, keďže palubný počítač mi túto informáciu už neukazoval. Ale došli sme a to bolo podstatné. Aj takéto veci trocha oživujú inak niekedy dosť nudné dlhé presuny, obzvlášť krajinami ako je Wyoming.

Wall

Wall zrejme nie je veľmi známym a veľkým lákadlom pre bežných Európanov idúcich na trip po USA. Je to tisícové mestečko, v podstate len zjazd z diaľnice s pár atrakciami, kde zastavuje snáď každé auto, čo prechádza okolo, na juhozápade štátu Južná Dakota, ktorá na prvý pohľad sa môže zdať, že nemá veľmi čo ponúknuť. Pre mňa však Wall lákadlom bol a navyše som zistil, že aj Južná Dakota môže byť zaujímavá. Už roky práve tam totiž chodia moji kamoši a známi na letnú brigádu cez program Work and Travel. Toto malé mesto som z fotiek a rozprávania poznal už fakt dobre a dúfal som, že raz sa tam pozriem aj ja. Navyše, keď tam bola aj moja Lenka pred dvoma rokmi, tak som si stále predstavoval, ako sa tam nejakým zázrakom ocitnem a prekvapím ju. Vtedy sa to síce nepodarilo, ale keďže aj teraz je tam kopec ľudí, za ktorými sa oplatí prísť, tak Wall pri plánovaní tohto tripu nesmel chýbať. Vlastne celé plánovanie som musel prispôsobiť, ani nie tak Wallu, ale zrazu motorkárov v neďalekom Sturgise, okolo ktorého sa druhý augustový týždeň točilo všetko dianie vo Walle a ďalších blízkych mestách. Všetko sa to dobre naplánovalo, podarilo, splnilo a ja som sa ocitol v meste Wall.

Do mestečka Wall sme dorazili večer o 19:30. Hneď sme utekali do Wall Drug Storu, čo je komplex obchodov, kaviarní, reštaurácií a atrakcií pre turistov, kde pomaly končili smeny našim kamarátom. Tí nás neskôr ubytovali na matraci v obývačke v jednom z domov, kde oni bývali. Ospravedlňovali sa nám, že nemôžu ponúknuť viac, ale pre nás bol aj toto luxus. Trocha sme sa báli, že sa budeme musieť celý čas skrývať, aby sme im nenarobili problémy, ale oni dokonca oznámili nejakej zo šéfok, že budú mať návštevu a uisťovali nás, že môžeme ostať ako dlho chceme. To bolo super a veľmi lákavé v tom momente, lebo zničení z cestovania sme boli už riadne, no mali sme ešte dosť pred sebou na čo sa tešiť a čo ešte vidieť. Po tom, čo nám oznámili, že majú v utorok voľno, sme sa rozhodli, že pôjdeme vtedy na spoločný výlet a práve to bude náš posledný deň vo Walle. Mali sme teda pred sebou celý 6 nocí bez strachu o to, kde budeme spať a celé 4 dni na oddych a relax, zotavenie sa z predchádzajúcich náročných dní a prípravu na zvyšok nášho tripu. Samozrejme, že sme chceli aj pochodiť’ okolie, a keďže Lenka tu už toho veľa poznala, tak hlavne ja som chcel vidieť a zažiť čo najviac zaujímavého.

Prvou zaujímavou udalosťou, čo sme mali na pláne, bol samozrejme Sturgis. Síce už iba posledný deň tohto týždňového festivalu, ale predsa. To, že sa práve niečo deje bolo vidieť už vlastne po ceste z Wyomingu do Južnej Dakoty, kde sme stretávali množstvo motorkárov, zrejme odchádzajúcich zo zrazu domov. Až som sa bál, že tam nikto neostal. Ale ostal! Aj mesto Wall bolo sobotné doobeda plné motoriek, takže už tu som si to celkom užíval. Títo motorkári si našli ubytovanie vo Walle a denne dochádzali na zraz, aj keď je Sturgis od Wallu vzdialený 80 míľ (130 km). Na obrovských motorkách, väčšinou značky Harley Davidson, to pre nich nie je absolútne žiadny problém. A takmer vždy bez prilby a poriadneho motorkárskeho oblečenia. Vnímanie vzdialenosti a cestovania celkovo je v Amerike úplne iné ako u nás. Je to fakt super, ak rovno z tisícovej dediny vyjdeš na diaľnicu a vieš, že po nej dôjdeš až do cieľa. Ja som si tú trasu dal v tento deň rovno štyrikrát, a to len preto, aby som po robote vyzdvihol kamarátov a spravil im radosť, lebo priamo na Sturgise ešte nebol nikto z nich. A aké to bolo? Vraveli mi, že minulý rok bolo 75. výročie zrazu a bola rekordná účasť a práve preto je tohto roku účastníkov málo. Ja to porovnať neviem, ale bol som spokojný, mne to stačilo aj takto. Motorky bolo vidieť a počuť na každom kroku, za každým otočením hlavy. Všetko sa točilo okolo motoriek, a teda hlavne okolo jednej značky, asi aj preto to malo neskutočnú až rodinnú atmosféru. Harley Davidson je pre Američanov symbolom motoriek. Ja som motorkár, motorky milujem a patria k môjmu životu, ale nebudem sa veľmi rozplývať. Bol to neskutočný zážitok, srdcom som cítil, že patrím medzi tých ľudí a dúfam, že raz to zažijem aj ako priamy účastník.

Ďalšie dva dni sme sami s Lenkou išli po okolitých atrakciách, jedným smerom do národného parku Badlands, smerom druhým do národného lesa Black Hills. Práve tento národný les (Black Hills National Forest) je dokonalým príkladom, ako Američania dokážu spraviť z každej diery, kameňa, dediny… z každej hlúposti veľmi úspešnú turistickú atrakciu. Ako prvú z nich spomeniem Mount Rushmore. Áno, tie 4 hlavy amerických prezidentov (T. Roosevelt, G. Washington, A. Lincoln, T. Jefferson) vytesané do skaly, ktoré musí poznať úplne každý, sa nachádzajú práve tu. A za to, aby si ich človek mohol pozrieť, sa pýta, samozrejme, vstupné. Z množstva ďalších atrakcií, na ktoré vás lákajú billboardy na každom kroku, sme navštívili Bear Country a Reptile Gardens. Obe boli veľmi zaujímavé a stáli za to. V Bear Country sme vo vlastnom aute šli po jednosmernej ceste pomedzi rôzne zvieratá, z ktorých najväčším lákadlom boli samozrejme medvede. Tie sem-tam aj prejdú pomedzi autá cez cestu. Je to taká zoo, kde vás vlastne vpustia autom do klietky. Reptiles Garden je tiež o zvieratách, hlavne o plazoch, kde sa dá toho aj veľa dozvedieť. Okrem iného sme tam videli obrovské korytnačky, náučnú šou o hadoch a šou s krokodílmi.

Utorňajší výlet aj s kamarátmi, ktorí si zohnali auto, a tak sme boli siedmi, nás opäť zaviedol do Black Hills, teraz na jeho severnú časť, do okolia mesta Sturgis. Hľadali sme zip-line, ktorá tam niekde mala byť, no nikto nám nevedel povedať kde, a ani po hľadaní a chodení hore-dole, sme ju nenašli. Miestni ľudia nám odporučili ísť si pozrieť Spearfish kaňon, ktorý je neďaleko, tak sme sa uspokojili aspoň s týmto. Po prehliadke kaňonu sme si to namierili ešte do mestečka Deadwood, ktoré je známe kasínami a svojou hlavnou ulicou, nesúcou sa vo westernovom štýle. Deadwood sa mi veľmi páčil, vyzerá to tam fakt ako v starom filme, dokonca sa na ulici odohráva aj pravidelná šou, prestrelka medzi pár pištoľníkmi. V jednom z miestnych salónov sme sa najedli, vošli aj do nejakých kasín a obchodov a spokojne išli domov. Mňa lákalo vidieť ešte jednu atrakciu, ktorá však bola úplne iným smerom a síce ešte 60 míľ (100 km) za Wallom. Hovoril som o tom mojej posádke a trocha sme nad tým rozmýšľali, až kým sme sa nepriblížili k nášmu zjazdu z diaľnice do Wallu, kedy padlo rozhodnutie, že na diaľnici ostávame a pokračujeme ďalej. Mesto 1880 je úplne umelo vytvorené, a ako názov napovedá, malo by nám ukázať, ako také mesto v tom čase reálne vyzeralo. Nanešťastie, keď sme tam prišli, bola atrakcia už zatvorená a vrátnik nás tam nevpustil. Tak sme si obzreli aspoň okolie a hľadali každú dieru v plote, na nazretie dovnútra.

Náš pobyt vo Walle sa blížil ku koncu. Splnili sme všetko, čo sme si zaumienili a strávili sme tu super pár dní. Ja som konečne zažil to, čo som nestihol za mojich študentských čias. Aj keď teda len tak okrajovo, lebo som tam nepracoval, ale snažil som sa vžiť do atmosféry a kože kamarátov. Work and Travel je super, možno aj kvôli silnej komunite Slovákov na tomto mieste, čo je ale zase na škodu pri zlepšovaní angličtiny. Čo sa týka peňazí, tak je to tam celkom slušné si myslím. Aj kvôli tomu, že v Južnej Dakote, v diere ako je Wall, je peniaze proste ťažké minúť. Ale ako som aj ja zistil, tak Južná Dakota až taká nezaujímavá nie je a aj tam sa dá nájsť kopec lákadiel pre zvedavé oči turistov. Čo sme ale hľadali my, bol hlavne oddych. A to sa podarilo, až sa nám nechcelo odchádzať. No bohužiaľ nás čakala posledná noc a zajtra ráno pokračovanie vo voľnom cestovaní.

Badlands

Badlands je národným parkom v bezprostrednej blízkosti mesta Wall. Vyznačuje sa množstvom skál rôzneho sfarbenia. Cez celý národný park vedie jedna cesta, ktorá ponúka veľmi pekné výhľady. Je tu ľahký prístup a už aj pri nie veľmi dlhom čase strávenom v tomto parku budete odchádzať celkom spokojní. Do Badlands sa oplatí prísť aj v noci, keďže je tu minimálny svetelný smog a dajú sa tu vynikajúco pozorovať hviezdy. Toto nám však úplne nevydalo, keďže v noc, čo sme si tam zašli, nám pršalo.

17.8, Wall – Yellowstone

Jednou z vecí, čo som vo Walle chcel jednoznačne stihnúť, bolo naplánovať poriadne zvyšok našej cesty. Po skúsenosti z Rocky Mountain som bol o trocha múdrejší a vedel som, že štýlom „prídem a uvidím“ to jednoducho nejde. Zdalo sa nám, že času máme dosť, ale pri počte parkov osem, čo sme chceli navštíviť, a na každý vyčleniť aspoň jeden deň, sme vedeli, že to jednoduché nebude. Parky sú obrovské, vzdialenosti veľké a ešte nás čakali aj nejaké mestá, samozrejme. Pri improvizácii na ceste a hlavne pri hľadaní kempov nám mala pomôcť konečne zakúpená SIM karta s dátami. To, že z Wallu pôjdeme do Yellowstonu, sme mali jasné. Odtiaľ sme chceli ísť do San Francisca, a aby sme cestou mali toho čo najviac zaujímavého a striedali spanie v posteliach so spánkom v kempoch, naplánovali sme si aj prvú zastávku v Las Vegas. Niečo vyšlo lepšie, niečo horšie, ale aj tak nás čakala tá najkrajšia časť celého tripu.

Z Wallu do Yellowstone sme to mali 516 míľ (830 km) a zhruba 8 a pol hodiny jazdy. Cieľom bolo dostať sa len do kempu pred bránami národného parku, prespať a prehliadku si nechať až na druhý deň. Vyšlo to tak, ako malo, cesta bola v pohode, dokonca so zastávkou pri nejakých vodopádoch a kemp super. Vedeli sme, že tu bude poplatok za prenocovanie 10$, ktorý sa platí v kempoch, o ktoré sa niekto aj stará, sú organizované a kde je aspoň záchod, pitná voda, alebo nejaké to vybavenie. Tu boli záchody dokonca dva a každé stanovisko malo ohnisko, drevený stôl s lavicami a kovový kontajner na uloženie jedla ako prevencia pred medveďmi. Všade boli tabuľky a nápisy, že sme v oblasti s vysokým výskytom medveďov, že si treba dávať pozor na jedlo a čo robiť pri prípadnom styku s medveďom. S takým niečím sme sa stretli prvýkrát a trocha to naháňalo strach. Všetko sme si študovali, rozprávali o tom a trocha som strašil Lenku. Spomenul som si na rozprávku, kde medveď Yogi v Yellowstone kradne turistom piknikové košíky, a až teraz som si uvedomil, že toto sa tu reálne aj deje. Aj keď by sa mohlo zdať, že je celkom nebezpečné tu stanovať, k tomu, aby sme si boli istí tým, čo robíme, nám opäť pomohli dve základné veci, a to, že sme tu neboli sami a že sme prišli za vidna. Som rád, že aspoň tu sa to podarilo, lebo neskôr sme mali dosť problém stihnúť hľadať nocľah za denného svetla. Tu sme dokonca stihli sa porozhliadnuť po okolí a pri jednom z ohnísk sme našli kopec použiteľného dreva na oheň, ktoré tam niekto nechal. Neváhali sme, niečo sme si nazbierali a čo sme nespálili túto noc, sme potom vláčili v aute. Bol som rád, že sa plánovanie oplatilo a tento deň vyšiel úplne bez stresu a bolo všetko okej.

Yellowstone

Ku bránam národného parku Yellowstone sme to už nemali ďaleko. Pri vstupe sme dostali mapy s popisom známych miest a najväčších lákadiel. Podľa mapy bolo jasné, že sa po Yellowstone dajú ísť dva okruhy – jeden menší a druhý väčší. Vybrali sme si ten väčší, samozrejme, keďže nás lákali aj tie odľahlejšie miesta. Hneď prvou atrakciou a prekvapením pre nás boli bizóny, ku ktorým sme sa najprv dostali aj veľmi blízko. Potom sme ešte dlhú dobu stretávali stáda bizónov na prériách, okolo ktorých sme prechádzali. Nasledovali známe miesta, ako napríklad Grand Canyon of The Yellowstone a Tower Falls, pri ktorých sme na chvíľu zastali a dali malú prechádzku. Ako z inej planéty však boli ďalšie prírodné krásy ako Mammoth Hot Springs, Norris Geyser Basin a hlavne Grand Prismatic Spring, ktorý bol asi úplný top z celého Yellowstonu. Pramene neskutočných farieb od sýto modrej do oranžovej dopĺňali zvláštne vône a valiaca sa para. Na tomto mieste nám trocha už aj poprchávalo a ochladilo sa, ale teplo sálajúce z prameňov úplne stačilo na dostatočné zahriatie. Poslednou zastávkou nám bol gejzír Old Faithful, kde sme pri západe slnka čakali na pravidelne sa opakujúcu erupciu.

18.8, Yellowstone – Grand Teton

Na prvý pohľad to vyzerá, že toho nie je až tak veľa, čo vidieť, a že sa to dá rýchlo prejsť. No pri každej zaujímavosti sme sa kúsok zdržiavali a po obede sme mali dosť naponáhlo, aby sme všetko stihli vôbec prejsť. Ono sa to nezdá, ale celý tento okruh má cez 120 míľ (200 km) a pri nízkej povolenej rýchlosti celkom trvá, kým sa dostanete z jedného miesta na druhé. Všade sú potom turistické chodníčky rôznych dĺžok, po ktorých sa dá dostať k atrakciám bližšie a kde hodina chôdze zbehne veľmi rýchlo. Ďalší čas sa dá zabiť v turistických dedinách, ktorých je niekoľko, a dá sa tam nakúpiť, najesť, ubytovať sa a podobne. Celkovo nás prekvapila dokonalá organizácia všetkého, čo sa v tomto národnom parku nachádzalo. A v tomto duchu to bolo aj v ďalších národných parkoch.

Yellowstone sa dá prejsť aj za jeden deň, no dva by boli ideálnejšie, tempo by bolo pohodovejšie a stihli by sme sa niekde aj okúpať. Kempov sa tam nachádza dosť, ale všetky sú spoplatnené a tak sme chceli spať až vo vyhliadnutom primitívnom kempe medzi Yellowstone a národným parkom Grand Teton, ktorý bol zadarmo. Kvôli gejzíru Old Faithful sme obetovali príchod do kempu za vidna a skoro sa nám to aj vypomstilo. Kemp bol síce obrovský, no v tomto prípade bolo trocha nevýhodou, že bol rozdelený na jednotlivé stanoviská, kde keď bolo označené, že je to stanovisko pre 3 autá alebo karavany, už sa jednoducho nečakalo, že tam príde ešte niekto ďalší, aj keď tam bolo kopec miesta. A tak boli už všetky stanoviská označené ako plné. V tme sme toho veľa nevideli, no nakoniec sa nám podarilo nájsť jednu opustenú lavičku, kde síce neďaleko parkovalo jedno auto, ale ľudia zrejme spali v tom aute a miesta na náš stan bolo neúrekom. Nemali sme síce vlastný box na jedlo, ale to nám nevadilo, chceli sme len prespať a to sa tu dalo.

Grand Teton

Národný park Grand Teton láka hlavne na pešiu turistiku, no my sme sa tam veľmi zdržiavať nechceli. Mal som na pláne len nejaké pekné výhľady a konečne aj nejakú tú scénickú cestu, o ktorej som tentoraz však vedel a nevynechal.

19.8, Grand Teton – Salt Lake City

Po dvoch nociach v stane sme začali rozmýšľať a kombinovať, ako budeme pokračovať, kedy budeme spať normálne a dáme si sprchu. Do Las Vegas to bolo ešte ďaleko a cestou sme chceli navštíviť aj národný park Zion. Rozmýšľal som, že to potiahneme čo najbližšie k Zionu, budeme zase stanovať a po zajtrajšej prehliadke to potom v noci dorazíme do Vegas. Tretia noc v stane nás veľmi nelákala a tak sme si nakoniec vymysleli ležérnejšiu alternatívu, a to, že si rezervujeme ubytovanie niekde v Salt Lake City, kam v pohode dnes dôjdeme, následne si necháme jednu noc na stanovanie pri Zione a do Las Vegas až potom o dva dni.

Ubytovanie sme nakoniec kvôli cene rezervovali až v mestečku Nephi za Salt Lake City a teda po prehliadke Grand Teton nás dnes ešte čakalo 385 míľ (620 km) a cez 6 hodín jazdy. Mali sme mať dosť času aj na krátku zastávku pri samotnom jazere Great Salt Lake, ktoré sme tak uprednostnili pred centrom mesta Salt Lake City. Neviem, či to bolo správne rozhodnutie, lebo jazero nás veľmi neohúrilo. Ide o najväčšie slané jazero na severnej pologuli a ak nerátame Veľké Kanadské jazerá, tak je to aj najväčšie jazero v Amerike. Trocha som dúfal, že hustotu jeho vody si aj vyskúšam, no po príchode som hneď vedel, že to tak nebude. Jazero strašne smrdelo a na brehu po okolí boli snáď miliardy mušiek. Po každom kroku to vyzeralo, akoby sa zdvihla zem. Bolo to zaujímavé, ale celkovo to do vody vôbec nelákalo. Hladina vody bola dosť nízko v tomto období a práve to dalo šancu na takéto premnoženie sa mušiek, alebo čoho vlastne, na brehu. Vychutnali sme si aspoň západ slnka nad jazerom a stále v dobrom čase sme pokračovali do nášho motela, kde sme dorazili o pol desiatej večer.

20.8, Salt Lake City – Zion

Do národného parku Zion sme to nemali ďaleko, len 230 míľ (370 km) a cez 3 a pol hodiny jazdy, a preto sme sa veľmi neponáhľali. Z motela sme odišli až o jedenástej a hneď sme aj hľadali niečo, kde by sme sa najedli. GPS nás zaviedlo do nejakej vedľajšej uličky, kde bola pizzeria. Pri čakaní na pizzu sme si všimli, že hneď vedľa je kadernícka škola, alebo proste kaderníctvo, kde strihajú študenti za dobré ceny. To mi prišlo veľmi vhod, keďže už týždeň som rozmýšľal, že by ma bolo treba strihať, dokonca vo Walle som si požičal strojček, ale nejak sme si nenašli čas, aby to Lenka zrealizovala. Moje myšlienky však boli vyslyšané a mladá študentka ma ostrihala za 4$. Tá mi odporúčala, aby sme zašli aj do blízkeho Bryce Canyon, ale to nám časovo už nevychádzalo.

Zion

Kombinácia dlhého spania a viacerých zastávok cestou spôsobila, že sme do Zionu dorazili až okolo piatej poobede, a nechápali sme, kde zmizol celý deň. Nevadí, Zion sme si chceli narýchlo prejsť a že ešte aj zajtra budeme mať čas sa vrátiť. No prekvapilo nás, že po národnom parku sa autom nedá jazdiť, ale všade chodí kyvadlová doprava. Je to určite pomalšie ako sa presúvať autom, plus treba sem-tam čakať na zastávke a rátať s tým, že nie vždy sa do malého autobusu vojdeme. Ale musím uznať, že opäť to Američania dobre vymysleli a nebol by veľmi dobrý nápad pustiť všetky autá po úzkej ceste pomedzi skaly s nie veľa možnosťami na parkovanie. Takto sme zaparkovali na jednom z obrovských parkovísk na začiatku Zionu v takej uvítacej dedine. Bolo tam aj zopár kempov, tak nám napadlo, že si za túto noc zaplatíme, postavíme stan a do večera môžeme byť v Zione. No kempy boli plné a za tú cenu by som tam aj tak neostal. Boli sme si istí, že nájdeme niečo zadarmo mimo národného parku, akurát by som to rád hľadal za vidna.

Po preštudovaní mapky kyvadlovej dopravy a na základe aj dopredu uložených miest, sme sa rozhodli, že sa zvezieme na poslednú zastávku, kde toho malo byť viac zaujímavého, a potom cestou späť vystúpime na miestach, ktoré sa nám páčili, alebo na ktoré nám jednoducho zvýši čas. Už samotná jazda minibusovým vláčikom bola zaujímavá a bolo na čo pozerať. Naozaj nádherné červené skaly sa tiahli do výšky popri ceste. Po vystúpení na poslednej, deviatej zastávke, sme aj tu pochopili, že Zion by si bolo treba užiť najlepšie dlhšími túrami. Na tie sme, ako zvyčajne, nemali čas. Tak sme si aspoň zblízka popozerali rôzne skalné útvary, niektoré z nich mali dokonca aj meno. Po presune naspäť na siedmu zastávku sme si menšiu prechádzku predsa len spravili. Našťastie Američania to majú vždy tak vymyslené, aby to najlepšie videli aj fakt leniví ľudia, alebo aby to nebolo náročné ani pre rodiny s deťmi. A tak sme za necelú polhodinku boli na jednom z najkrajších miest Zionu, kde sme sa dostali na okraj jednej zo skál s krásnym výhľadom a padajúcou vodou ponad naše hlavy.

Po návrate k autu sme ešte mali nejakú chvíľu, kým sa začne stmievať. Počas jazdy v autobuse som si všimol, že pred odbočkou na cestu, kam smeli len tieto busy, je ešte iná cesta, kde premávajú aj normálne autá. Veľmi ma lákalo tam zájsť a zistiť, čo tam je, lebo podľa mapy tá cesta vyzerala dosť zaujímavo. Dopadlo to nad všetky očakávania. Cesta bola neskutočná, plná zákrut, s prejazdom cez tunel a s neuveriteľnými výhľadmi. Pre mňa bol prejazd touto cestou najzaujímavejším z celého Zionu a radím ju za jednu z najlepších ciest, čo som v USA prešiel.

Po tomto zážitku nám už neostávalo veľa slnečného svetla a ponáhľali sme sa nájsť stanovisko na kemping. Nejaké miesta som mal uložené dopredu, a tak sme sa ponáhľali na hneď nám najbližšie. Pri prejazde okolo sme videli množstvo stanov a áut len tak voľne vyskytujúcich sa na veľkej ploche medzi cestou a nejakým potokom. Keď sme konečne našli zjazd z cesty, pochopili sme, že toto nie je nijak organizovaný kemp, čo nám vyhovovalo, lebo si stačí nájsť malý kúsok voľnej zeme, a to sme vedeli, že sa nám určite podarí. S poslednými lúčmi slnka sme sa prepletali množstvom uličiek pomedzi suché kry, kamene a stromčeky, kým sme našli dostatočné miesto pre naše auto a stan. Po rozložení sa, sme založili oheň, niečo uvarili a sledovali hmyz a chrobáky žijúce v tejto suchej červenej zemi. Noc na tomto mieste bola celkom rušná, jednak kvôli hudbe a šialiacej sa mládeži kempujúcej blízko, a aj kvôli ustavične prichádzajúcim autám, ktoré si tu hľadali miesto na prenocovanie. Napriek tomu, že sme do Zionu prišli dosť neskoro, sme si ho užili naplno, veľmi sa nám tu páčilo a boli sme aj veľmi spokojní s týmto bezplatným primitívnym kempom blízko národného parku.

21.8, Zion – Las Vegas

Zo Zionu do Las Vegas to už nie je ďaleko, tých 165 míľ (265 km) dáme v pohode za 2 a pol hodinky a tak máme ešte nejaký čas pobudnúť v tomto skalnatom národnom parku. Zaumienili sme si, že budeme pokračovať po ceste, v blízkosti ktorej sme stanovali, a chceli sme ísť okolo Zionu z druhej strany ako včera, dúfajúc v nejaký pekný výhľad. Táto cesta nás mala doviesť k jazeru, čo som mal uložené tiež ako možnosť na kemping. Dobre sme urobili, že sme sa nevybrali kempovať až tam, pretože sme vystúpili nad 2000 m n. m. a ešte aj teraz tam bolo celkom sviežo, v noci by nám bola určite zima. Na blízkom mieste Lava Point mal byť aj výhľad na Zion, na ktorý sa dalo pohodlne dostať autom. Výhľad bol síce dobrý, kvôli nadmorskej výške, ale nie až tak zaujímavý. Videli sme len zelenajúce sa vrcholy skalnatých kopcov.

Cestou k týmto jazerám sme si všimli odbočku na miesto, kde začínalo viacero turistických chodníkov. Zaumienili sme si, že predsa len na menšiu túru pôjdeme. Asi po hodine chôdze sme sa mali dostať na ďalší výhľad, trocha bližšie k Zionu, snáď s priamym pohľadom na skalné útvary. Na rýchlo sme si pozreli mapku na stĺpe na parkovisku, a dúfajúc v dobré značenie, ako sme boli doteraz zvyknutí, sme vyrazili. Po polhodine chôdze sme sa dostali po prvú odbočku, ktorú sme na mape však odignorovali a mysleli, že je to náš správny smer. Značenie nám to nepotvrdilo, ale ani nevyvrátilo, no po ďalšej polhodine sme usúdili, že schádzame stále hlbšie do lesa a vôbec to nevyzerá na cestu niekde na okraj, na výhľad. Za celý čas sme ani nikoho nestretli a tak sme sa rozhodli vrátiť, kým nie sme úplne stratení. Na parkovisku sme opäť nazreli do mapy a zistili, že naša odbočka mala byť len kúsok za tou nesprávnou, čo podľa mapy by mi ani nenapadlo, že nás tak zmätie. Také veci ma dosť štvú, najradšej by som šiel naspäť a potom po správnej ceste. To, že sme dve hodiny chodili, bolo fajn, len škoda, že sme nedošli do cieľa a nerozlúčili sa so Zionom podľa plánu, pekným výhľadom. Na túru, a teda aj na celé doobedie, sme mali ísť radšej naspäť do národného parku, tam, kde ostatní turisti. No niekedy to takto dopadne, ak za čo najkratší čas chcem stihnúť čo najviac, tak si neskoro uvedomím, že zbytočne strácam čas chodením dookola hľadaním niečoho, čo mám priamo pod nosom. Túto chybu pri cestovaní opakujem často, láka ma robiť veci inak ako ostatní, no hlavne pri známych miestach a atrakciách je najlepšia cesta práve tá najjednoduchšia a nie veľmi sa oplatí vymýšľať cesty alternatívne.

Hodili sme to za hlavu a začali sa tešiť na oddych, čistú hotelovú izbu a vysvietené Las Vegas. Cesta naspäť pod kopce bola super, samé zákruty, žiadne autá a vysoká rýchlosť. Jazdu som si užil aspoň ja, keďže Lenka stále nadávala, že jej bude zle. Len tie výhľady trocha zaostávali za včerajšími. Pokračovanie cesty bolo tiež dosť zaujímavé a opäť to malo ten správny divoký americký šmrnc. Dosť ma prekvapilo, že aj Las Vegas je pomerne vysoko položené, cez 600 m n. m. a všade okolo sú hory. Ako mesto v púšti som si to predstavoval možno trocha inak, no aspoň som zas o niečo múdrejší a čo sa týka iných predstáv, napríklad teplotných, vyplnili sa a bolo tam pekelne horúco. Ubytovali sme sa o pol piatej v hoteli Circus Circus a večer vyrazili do ulíc. Boli sme dosť unavení, tak sme šli len naľahko a na krátko, keďže sa neskôr zdvihol vietor a blížila sa búrka. No neskutočnú atmosféru mesta sme stihli zachytiť a aspoň na malú chvíľku sme venovali pohľad väčšine známych hotelov na Stripe. No už teraz som sa tešil, keď to tu budem hlavne ja spoznávať aj trošku viac, keďže Lenka pár dní v Las Vegas strávila už predtým a celkom dobre mesto poznala.

Hneď oproti nášmu hotelu som si všimol dvor, kde parkovalo množstvo americkej vojenskej techniky, a tak sme druhý deň začali práve tam. Na dvore sme mali možnosť poprezerať si všelijaké džípy, tanky a aj helikoptéry. No asi naj lákadlo tohto miesta, Battlefield Vegas, je možnosť vystreliť si z akejkoľvek zbrane, čo majú k dispozícii. Samozrejme za nemalý poplatok, a v cene je zahrnutá doprava vojenským džípom z hotela a naspäť. Určite zaujímavá vec, no peniaze nazvyš sme na také nemali.

Las Vegas cez deň spí, ulice sú prázdne a je celkom kľud. Hlavne kvôli strašne vysokým teplotám sa ľudia zdržiavajú buď v hoteloch alebo v klimatizovaných obchodoch. My sme sa len trocha povozili v aute a popoludnie strávili pri bazéne. Večer sme sa vychystali opäť na Strip, ale búrka tentoraz prišla skôr a tak sme do noci boli len v našom hoteli, našťastie Circus Circus je na atrakcie veľmi bohatý a naozaj sa tam človek nenudí ani po niekoľkých hodinách, aj keď nehrá v kasíne. Vedeli sme, že sa do Las Vegas ešte vrátime a budeme mať dostatok času na všetko, čo nám len napadne, a tak sme boli s touto, viac-menej len hotelovou zastávkou, celkom spokojní a padla nám vhod. No to pravé Las Vegas ešte len príde!

23.8, Las Vegas – Death Valley

Plán nasledujúcej cesty bol celkom jednoduchý – dostať sa do San Francisca a cestou navštíviť dokopy štyri národné parky. Ubytovanie v San Franciscu sme stále odkladali a hľadali sme rôzne iné alternatívy, keďže priamo v tomto meste je ubytovanie neskutočne drahé. Netlačil nás teda žiadny dátum, ale dávali sme si na to tak tri dni a opäť sme chceli čo najviac stanovať.

Prvou zastávkou, hneď za Las Vegas, bol národný park Red Rock Canyon, v ktorom človek veľa času nestrávi. To nám vyhovovalo, keďže hlavným cieľom dnešného dňa bol národný park Death Valley. Ten tiež nie je veľmi ďaleko, no už trocha horšie sú vzdialenosti priamo v údolí, keďže Death Valley je najväčším národným parkom v USA. Spočiatku to bolo celkom zaujímavé a sranda. Najprv nejaké výhľady z výšky až 1700 m n. m. a potom kľukaté cesty, ktoré nás doviedli až pod úroveň mora. Potom nasledoval dlhý a nudný presun suchou zemou smerom von z parku, kde už veľa zaujímavého fakt nebolo.

Mali sme v pláne dostať sa čo najbližšie k národnému parku Sequoia, ktorý sme chceli navštíviť zajtra. Po zotmení som už bol zmierený s tým, že budem ťahať čo najviac a potom len prespíme v aute. No zrazu sme minuli odbočku na Red Rock Canyon  kemping. Nechápali sme, čo tu robí miesto s rovnakým názvom ako sme navštívili ráno, no neskôr sme zistili, že toto je len štátny park a nachádza sa tu obrovský kemp. Ten bol síce za poplatok, ale keďže sme prišli v noci, tak sme sa robili, že o poplatku nevieme a šli sme hľadať miesto na prenocovanie. Stavanie stanu bolo v túto noc dosť komplikované, keďže nám strašne fúkal vietor a celkom sa nám nedarilo. Nakoniec to dopadlo dobre a keď sme si konečne vydýchli, začali sme si uvedomovať, na akom špeciálnom mieste sme. Tento kemp bol úžasný, stanovali sme priamo pod obrovskými skalami a závistlivo pozerali na našich stanových susedov s ohňom, vďaka ktorému sa na týchto skalách odohrávala krásna svetelná a tieňová šou. Toto miesto malo naozaj super atmosféru a ráno, keď sme konečne videli, aké máme kulisy, nám naše pocity len znásobilo. Prítomnosť tečúcej pitnej vody a záchodov len umocnilo dojem, že sme na najlepšom kempe počas našej cesty a zrejme by sme ešte veľa kempov museli vyskúšať, aby sme našli niečo lepšie a kvázi zadarmo.

V tento deň sme sa vlastne dostali z národného parku Red Rock Canyon do štátneho parku Red Rock Canyon a spravili sme tak niečo cez 330 míľ (530 km).

Red Rock Canyon

Národný park Red Rock Canyon je malý, vedie tam len jedna okružná cesta, z ktorej je vidno do červena zafarbenú obrovskú skalu. Je to zaujímavý prírodný úkaz, ale podľa mňa úplne stačí len preletieť okolo.

Death Valley

Najväčšou atrakciou Death Valley je určite Badwater Basin, ktorý leží 86 metrov pod úrovňou mora a je tak najnižšie položeným miestom v Amerike. Mali sme tam neskutočných 46 stupňov Celzia a teplo dalo naozaj riadne zabrať. Pred príchodom do tejto doliny sme si ju mali možnosť pozrieť aj z výšky skoro 1700 m n. m. z výhľadu menom Dante’s View. Zastavili sme sa aj na Zabriskie Point, kde je krásny výhľad na žlté skalnaté útvary ako z iného sveta. Nabudúce by som si zašiel pozrieť aj zámok Scotty’s Castle, ktorý však v roku 2015 bol takmer zničený veľkou vodou a momentálne je uzavretý. To sme vtedy ani nevedeli, no našťastie sme sa tam nevybrali len preto, že by to bola niekoľkohodinová zachádzka a toľko času sme nemali.

24.8, Death Valley – Yosemite

Náhoda, že sme si na noc našli kemping a spali sme pohodlne v stane, bola síce super, no teraz sme mali do národného parku Sequoia ešte riadny kus cesty. Ono sa podľa mapy môže zdať, že Sequoia leží hneď vedľa Death Valley, a že je nám po ceste, no horšie je, že sa nedá prejsť krížom, a tak tento národný park musíme celý obísť, aby sme sa tam dostali z vchodu, ktorý je na západnej strane. Táto obchádzka nám trvala približne štyri hodiny, ale určite za to návšteva národného parku Sequoia stojí. Zachádzkou nám vlastne bol prejazd Death Valley, ale ten som vynechať nechcel len preto, aby sme to mali jednoduchšie do Sequoi.

Cez národný park Sequoia vedie len jedna hlavná cesta, ktorá ani nie je veľmi dlhá, no kvôli neustálym zákrutám sa prejazd ňou dosť vlečie. Pri výjazde z parku bolo síce stále zákrut veľa, no už neboli také ostré ako predtým a keď nebola veľká premávka, tak som si jazdu aj celkom užíval. Lenka zase nadávala, že jej bude zle. Nakoniec som bol aj ja rád, že sme už konečne na rovine a konečne sa rýchlejšie približujeme nášmu cieľu. Chceli sme totiž dôjsť čo najbližšie k národnému parku Yosemite. Podarilo sa nám to a nakoniec, aj keď trocha s problémami a po tme, sa nám podarilo nájsť miesto na prespanie v stane. Bolo to zopár stanovísk vedľa rieky, kde sa malo opäť platiť, tentoraz až 26$ za prenocovanie, no my sme nezaplatili a dúfali, že ani nikto od nás poplatok pýtať nepríde. Rozložili sme sa na poslednom voľnom stanovisku a aj keď sme to mali dosť ďaleko k autu, spravili sme si celkom fajn večer pri ohni s vínom a pečenými klobásami. Prítomnosť kovového boxu na jedlo nám dávala najavo, že sa opäť nachádzame v lokalite s vyskytujúcimi sa medveďmi.

Dnešný deň sme sa teda presunuli z Death Valley až k národnému parku Yosemite s pár hodinovým pobytom v národnom parku Sequoia. Prešli sme tak cez 370 míľ (600 km).

Sequoia

Národný park Sequoia je druhým najstarším národným parkom v USA a jeho najväčšou dominantou sú sekvoje, najmohutnejšie stromy na našej planéte. Najatraktívnejším stromom parku je najväčší strom na svete, General Sherman, ktorý je vysoký 83,8 metra a v obvode má 31,3 metra. Je to neskutočný obor a pohľad naň je úchvatný. No je tam množstvo ďalších stromov, ktoré sú obrovské a pri ktorých sa človek cíti veľmi malý. Veľkým lákadlom je strom, ktorý spadol krížom cez cestu a namiesto toho, aby ho odpratali, tak len doňho vyrezali dieru a autá jazdia krížom. Cez tunel v strome som fakt predtým nikdy v živote nešiel. Zážitkom je aj výstup na vyhliadku Moro Rock, kde vedie 400 drevených schodov.

Národný park sa nachádza vo výške cez 2000 m n. m., do ktorej vedie neuveriteľne kľukatá cesta, určite tu boli tie najostrejšie zákruty počas celej našej cesty po Amerike. Ak narazíte na karavan, alebo na autobus, tak idete doslova krokom a lezie to na nervy. Prevýšenie oproti Death Valley je cez dva kilometre a dalo nám to aj pocítiť, keď balíček chipsov kúpených niekde v údolí nám cestou sám od seba praskol. Až som sa zľakol, že čo za skalu nám spadla na auto, a chvíľu mi dalo zabrať, kým som prišiel na to, čo sa vlastne stalo. Aj nafukovačky, ktoré sme nosili stále len mierne sfúknuté, boli v Death Valley skoro prázdne a tu zrazu ich šlo roztrhnúť a kvôli ich nafúknutiu som nemal žiadny výhľad dozadu. No vďaka vysokej nadmorskej výške nám tu v tieni stromov bolo veľmi príjemne a osviežujúco po včerajšom pekelne horúcom dni v údolí.

Yosemite

Pri bránach národného parku Yosemite nás čakalo prekvapenie. Zistili sme totiž, že práve tento týždeň oslavujú Yosemite 100. výročie založenia služieb v tomto parku. To, že vďaka tomu bolo vstupné zadarmo, nám bolo dosť jedno, vďaka karte, ktorú sme aj tak dosť využili pri vstupoch do iných parkov, ale potešilo nás, že možno stihneme nejakú doplnkovú atrakciu alebo program od správcov parku, čo tu zvyčajne nebýva. No nejak sme na nič také nemali šťastie a tak jediné, čo nás ovplyvnilo tým, že sme tu boli počas tohto jubilejného týždňa pre park, boli neskutočné davy ľudí a kvantum áut.

Najväčšími lákadlami parku sú obrovské skaly a krásne výhľady. Aj tento park sa dá prejsť jednou okružnou cestou s niekoľkými odbočkami. Pozdĺž tejto cesty je mnoho zastávok s výhľadmi, turistickými chodníkmi a parkovými dedinami s kempami. Medzi najznámejšie výhľady patrí Tunnel View a Glacier Point, ktoré jednoznačne treba vidieť na vlastné oči a sú tak charakteristické, že neskôr pri pohľade na akúkoľvek fotografiu z tohto miesta budete hneď vedieť, o čo sa jedná. Tak ako v Sequoii, aj tu je vidieť obrovské stromy sekvoje a niekoľko vodopádov. Vodopády však v lete môžu aj úplne vyschnúť a tak na nás po krátkej prechádzke k vodopádu Yosemite Fall čakali len holé skaly.

25.8, Yosemite – San Francisco

Po obede sa národný park Yosemite začal doslova preľudňovať. Bolo ťažké nájsť miesto na parkovanie a kvôli nejakým dopravným obmedzeniam sa aj tvorili dosť často zápchy. Na druhú stranu sa mi veľmi páčilo, ako Američania s rodinami trávia voľné dni a toto bolo miesto vhodné určite aj na celotýždňovú dovolenku. Nehovorím, že u nás ľudia nechodia do hôr alebo do lesa, no kemping ako taký a celé vybavenie okolo toho u nás na takej úrovni nebude asi nikdy. Veľmi rád by som sa práve na toto miesto vrátil neskôr aj s rodinou a deťmi a užil si pár dní strávených v karavane alebo hoci i v stane, v plne vybavenom kempe s vodou a sprchami a len na krok od krásnej prírody, turistických chodníkov a kúpaním sa v riekach.

My sme pomaly začali rozmýšľať, kde strávime túto noc. Stále by sme stihli dôjsť v rozumnom čase do San Francisca, len tá cena ubytovania nás dosť odrádzala. Spanie v stane nám ako také neprekážalo, ale po dvoch predchádzajúcich nociach na divoko sa nám žiadala aspoň sprcha. Keď nám zrazu padla do očí ceduľa smerujúca na jeden z mnohých kempov v Yosemite, kde bola okrem iného znázornená aj sprcha. Jednoznačne sme to chceli vyskúšať a boli sme ochotní aj zaplatiť nejaký poplatok. Nakoniec to dopadlo tak, že aj keď sa pri požičiavaní uterákov malo platiť 5$ za použitie sprchy, my sme si zobrali uteráky svoje, kancelárii sa vyhli a sprchu sme si dali zadarmo a trocha aj so šťastím, keďže akurát začínalo poobedné upratovanie a sprchy sa mali o chvíľku zavrieť na nejaké dve hodiny.

Po tejto telesnej očiste sme boli opäť úplne v pohode, zavrhli sme myšlienku rezervovať lacnejšie ubytovanie niekde v menšom meste v okolí San Francisca a boli sme pripravení prespávať kde príde. No stále bolo naším cieľom dostať sa čo najbližšie k San Franciscu, ktoré sme si chceli prebehnúť aspoň za jeden deň, ten zajtrajší. Vŕtalo mi v hlave jedno miesto, ktoré som našiel cez freecampsites.net. Bola to možnosť na prespanie, asi len bezplatné parkovisko, hneď za mostom Golden Gate Bridge. Keďže iné možnosti na kempovanie v okolí nie sú, stránka ponúka iba nejaké parkoviská, tak prečo nie ísť priamo na to, ktoré je najbližšie nášmu cieľu, teda až za ním a pravdepodobne s výhľadom na ikonu San Francisca. Vedel som, že za prejazd mosta von z mesta sa neplatí, a tak sme sa rozhodli si to vyskúšať. Dorazili sme až po tme a riadne sa nám ochladilo, rozfúkalo a aj pršalo. No miesto na prenocovanie v aute to bolo fakt parádne, akurát aj v takom zlom počasí tam chodilo dosť turistov a bolo celkom rušno. Sem-tam sme sledovali nejakých podivných ľudí a autá, ale celý čas sa na parkovisku nachádzali policajti, takže strach sme nemali. Určite sme neboli jediní, čo sme tu mali v pláne prenocovať, no do oka mi padol mladý párik surferov, čo tu prišli prespať v staručkom buse od Volkswagenu. Najlepšie na tom celom bolo, že sme zaspávali s pohľadom na krásne červený Golden Gate Bridge v pozadí, ktoré na nás svietilo kopcovité San Francisco. Toto miesto na prespanie v aute by som určite zvolil znova.

V tento deň sme prešli len okolo 220 míľ (354 km) a veľmi sa mi páčilo prostredie, cez ktoré sme prechádzali. Hlavne odchod z národného parku Yosemite, kľukaté cesty z hôr a potom prejazdy okolo nejakých vodných plôch. Touto cestou som rozmýšľal o tom, že Kalifornia nie je vôbec len o mestách, z ktorých sme síce ešte veľa nevideli, ale už len také Los Angeles nás vôbec neprivítalo v dobrom svetle, a to sme ešte nevedeli, čo nás čaká v San Franciscu, ale Kalifornia je hlavne teda o prírode. Kebyže si mám vybrať miesto na život v tomto štáte a možno i v celej USA, tak by to bolo asi práve tu, v strede Kalifornie, kde ani do veľkých miest a mora nie je veľmi ďaleko, no hlavne je to v srdci dokonalej prírody.

San Francisco

Zobudili sme sa do chladného a zamračeného rána, no konečne sme si krásu Golden Gate Bridge mohli naplno vychutnať. V mape som mal poznačených niekoľko rôznych výhľadov na tento majestátny most a tak sme sa vybrali hneď na ten najznámejší a najlepší. Pohľad na červený most z tohto miesta pozná snáď úplne každý, pravidelne sa opakuje na fotkách, v televízii a vo filmoch. Spraviť si vlastnú fotku mosta Golden Gate Bridge z tohto uhla bola už len povinná jazda, ale ten pocit, že opäť stojím na mieste, o ktorom som predtým len sníval a ktoré bolo pre mňa vždy symbolom túžby spoznať USA, a ten pocit, že práve kvôli takýmto veciam rád cestujem a práve kvôli tomu to stojí za to, bol jednoducho neskutočný.

Boli sme už rozhodnutí, že v SF budeme len tento jeden deň. Nie že by nebolo zaujímavé, alebo pekné, ale do našich rozpočtových limitov na deň a na ubytovanie sme ho nevedeli vtesnať a tých pár miest, čo sme mali poznačených, akože musíme vidieť, nebolo až tak veľa, aby sme to za ten jeden deň nestihli. Po tom, ako sme celkom elegantne, jednoducho a hlavne lacno vyriešili spanie v tomto predraženom meste, sme mali ešte jednu neľahkú úlohu a to nájsť parkovanie za rozumnú cenu. No pri cenách parkovného sa nám riadne točili hlavy. Úplne bežné boli parkoviská, kde sa platilo 10$ na hodinu. Ešte spomeniem, že už pri hľadaní ubytovania v „lacných“ moteloch parkovanie nebolo zabezpečené a človek si ho musel riešiť na vlastné náklady.

Našou prvou zastávkou mal byť Pier 39. Z toho množstva mól, ktoré sa tu nachádzajú, mal byť tento najzaujímavejší. Prešli sme si autom okolo a na vlastné oči videli, že situácia s parkovaním bude naozaj zlá. Keď sme išli po druhej ulici smerom na juh od móla, po Bay St., jedno z áut pred nami, parkujúce popri ceste, vyšlo zo svojho miesta a tak som tam zastavil, aby som sa mohol pozrieť do mapy a lepšie si pozrieť možnosti parkovania. No začali sme riešiť práve toto miesto, na ktorom sme stáli, lebo vyzeralo, že je mimo platenej zóny, na ceste neboli žiadne čiary a popri ceste žiadne automaty, alebo značenia vyjadrujúce povinnosť za takéto parkovanie zaplatiť. Chvíľu sme chodili okolo auta a hľadali niečo, čo nám naše zmýšľanie vyvráti alebo potvrdí. Okolo šiel jeden chlapík, trocha čudák, ale uisťoval nás, že bez problémov tu môžeme parkovať zadarmo. Trocha neistí, no keďže sme sa nemali čoho iného chytiť, sme si zobrali len foťák a nejaké drobnosti a vybrali sa smerom na Pier, ktorý mal byť celkom blízko. Spomínal som už niekoľko zlých rozhodnutí počas tohto road tripu, no práve toto rozhodnutie, nechať tu plne naložené auto, bolo jednoznačne najhoršie počas celej cesty. Po pár minútach chôdze som mal taký zvláštny pocit a prepadla ma neistota, či som zamkol auto. Boli sme ešte len za rohom, tak sme sa otočili a niekoľkokrát presvedčili, že auto je naozaj zamknuté, tak ako to stále býva pri takýchto pocitoch. Tentoraz istejší a spokojnejší sme už po druhýkrát vykročili za našim cieľom. Cestou som si všímal parkujúce autá, rozmýšľal a celkom sa tešil zo šťastia, že nám pred nosom ktosi uvoľnil miesto na inak beznádejne plných uliciach, a že opäť sme trocha vybabrali so systémom a ušetrili tam, kde sa to zdalo nemožné.

Pier 39 je veľmi pekný, obrovský, plný farieb, vôní, hudby a ľudí. Konečne nám vykuklo aj slnko a tak sme si celkom užívali pohľady na Alcatraz, Golden Gate Bridge z iného uhla a rôzne iné atrakcie. Určite jednou z najväčších boli tulene, ktoré tu mali na vode plávajúce pontóny, kde si len tak vylihovali alebo sa predvádzali pred ľuďmi. Za dve hodiny, čo sme tu strávili, sme navštívili aj zopár obchodov a najedli sa. Ďalším našim cieľom bolo si trocha pochodiť’ šikmé ulice, ktorými je San Francisco známe, chceli sme vidieť a snáď si aj prejsť najznámejšiu a najkľukatejšiu z týchto šikmých ulíc, Lombard Street, a opäť niekde zaparkovať, kde by sa dalo zviesť, pre SF typickými, električkami. Všetky tieto plány sa nám úplne rozpadli po návrate k autu. Ako prvé sme si všimli malý papierik za stieračom a hneď mi napadlo, že sme dostali pokutu za parkovanie. Keď som papierik držal v ruke a čítal, že máme kontaktovať najbližšie policajné oddelenie, len ma to utvrdilo, že ide naozaj o pokutu. Až keď som pozrel skrz auto a videl rozbité sklo na dverách do kufra, som úplne zmrzol, potom som sa rozklepal a oznámil Lenke, že nás vykradli. Ani sa nestihla poriadne opýtať, čo hovorím, a už sme stáli pred rozbitým poloprázdnym kufrom. Mne sa v hlave rozprúdil neskutočný prúd myšlienok, Lenka sa v momente rozplakala, a kým som ju začal utešovať, stihol som skontrolovať, či nám ostal aspoň ruksak s úplne najcennejšími vecami, pasmi, tabletom, fotkami a podobne, ktorý som stále nosil so sebou, no tentoraz som ho nechal pod zadným sedadlom. Našťastie bol ruksak nedotknutý a v aute sme videli, že nám ostal aj náš najväčší kufor, ktorý zrejme zlodej už neuniesol, nestihol zobrať alebo jednoducho mu neprešiel cez zadné, nie veľmi veľké, okno. Keďže ja som absolútne nemal prehľad v tom, ako máme zbalené veci, to bola Lenkina robota, cez slzy som ju nútil odpovedať na otázky, čo v tom obrovskom kufri vôbec máme. Prvé otázky sa týkali suvenírov, darčekov, magnetiek a vecí, ktoré sme nadobudli počas necelých dvoch mesiacov na cestách a mali pre nás veľkú duševnú hodnotu. Našťastie na skoro všetky otázky som dostal odpoveď, že to máme. Lenka veľmi rozumne balila do tohto veľkého kufra všetko, čo sme veľmi nepoužívali, nepotrebovali alebo len chceli previezť domov a niekomu darovať, aby sme ten kufor nemuseli zbytočne často vyberať a otvárať. Začalo druhé kolo otázok na veci, ktoré nám teda ukradli. Hneď mi došlo, že nemáme náš príručný kufor s vecami na každý deň, no nejako som zabudol, že sme mali už aj novú cestovnú tašku, v ktorej bola okrem iného aj kopa špinavého prádla, ktoré sme za 10 dní od Wallu nosili a nestihli ešte vyprať, a tá tiež chýbala. Dopracovali sme sa teda k tomu, že nám zmizla kompletná drogéria, kozmetika a takmer všetko oblečenie. Mne neostali ani jedny trenky či ponožky, kraťasy len jedny, čo som mal na sebe, a pár tričiek, čo ostali pohodené na sedadle, alebo boli novo kúpené, či veľmi nenosené a zabalené vo veľkom kufri. Lenka na tom nebola o nič lepšie, okrem jedných riflí a pár tričiek nemala vôbec nič. Akurát nám obom ostali nové mikiny, keďže v San Franciscu bolo dosť chladno, a tak sme ich mali na sebe.

Po týchto zisteniach, že síce sme na tom zle, ale všetko naozaj dôležité máme, bolo treba riešiť situáciu s autom. V prvom rade som zavolal do požičovne, v ktorej mi len povedali, že mám ísť na najbližšiu pobočku a tam to vybavím. Druhý hovor bol na políciu a tiež mi len povedali, že sa mám dostaviť na najbližšie oddelenie. Najprv som šiel na políciu a celé to bolo dosť čudné a strašne neprofesionálne. Pri spisovaní vecí, čo zmizli, som si stále viac uvedomoval, že síce tie veci už nikdy neuvidím, ani žiadne peniaze z poisťovne zrejme neporiešim, ale že v podstate nič vzácne nám nechýba a môžeme pokračovať v tripe, len potrebujem mať policajný zápis, kvôli prípadnej poistke za poškodenie požičaného auta. Jedna vec ma na polícii však strašne štvala, a to, že som im odovzdal ten pôvodný papierik, čo som našiel za stieračom, kde bolo jednoznačne napísané číslo prípadu a odkázané, aby som sa dostavil na toto policajné oddelenie. Ja som dúfal, že ten dotyčný policajt, čo to vypisoval, možno niečo videl, alebo dokonca chytil páchateľa, alebo aspoň bude niečo vedieť a keď som sa začal vypytovať na tieto veci, tak som dostával len odpovede, že oni vôbec netušia, kto ten papierik vypísal, prečo mi vlastne niekto takýto papierik nechal a už vôbec ani nevedeli, kde ten papierik vôbec je. Dostal som nové číslo prípadu, celé sa to spísalo a že mi dajú vedieť, ak sa niečo zistí. Ja som im opäť volal deň pred odchodom z Ameriky, ale nevedeli mi povedať nič nové.

Po vybavovačkách na polícii sme si to namierili do pobočky požičovne Enterprise. Práve tento presun bol napokon náš jediný zážitok zo šikmých ulíc San Francisca. Čo som si ale všímal trocha viac, boli prejazdy všelijakých, len nie pekných štvrtí, kde sme párkrát videli na chodníkoch pootvárané kufre a ľudia tmavšej pleti tam predávali veci, alebo riešili nejaký podobný biznis. Hneď mi napadlo, že toto je tu asi dosť bežné a na veciach turistov sa tu takto privyrába. Chcel by som vedieť, ako skončilo naše poväčšine špinavé a smradľavé oblečenie. Na nám najbližšej pobočke požičovne sme veľmi nepochodili, keďže pre nás nemali auto a nejako si ani nevedeli poradiť s tým, že nemám poistku od Enterprise, ale od inej poisťovne. Kým sme tam ale boli, prišli ďalší turisti s presne tým istým problémom ako my, rozbité zadné sklo a vykradnutý kufor. Ešte keď sme boli na tej ulici, kde sa to stalo, šiel okolo starší pán, ktorý tam neďaleko býva a na tomto mieste vidí každý deň takto vykradnuté minimálne jedno auto. Len nám povedal, že v San Franciscu si nesmieme nechať v aute absolútne nič, aby sme sa nemuseli báť parkovať na ulici. Tu v požičovni nám chlapík povedal, že do najväčšej pobočky Enterprise, ktorá je na letisku, presne takto vykradnutých áut chodí denne zo desať. A práve tam nás aj poslal, že tam pre nás určite auto budú mať.

Na letisku to šlo celkom hladko, bolo vidno, že také niečo riešia často. S mojou poisťovňou sa vôbec extra nezaoberali, že ja nemusím robiť nič, oni si to vybavia. To ma veľmi potešilo, lebo som sa bál, že kým si peniaze späť vybavím, budú mi chýbať. Takto som neprišiel ani o dolár a navyše som nemal absolútne žiadne vybavovačky na krku. Horšie bolo, že ani tu nemali žiadne voľné auto našej triedy. Vyriešili to tak, že nám ponúkli ešte väčšie auto, samozrejme tak, ako by to malo správne byť, bez poplatku. Dostali sme teda krásne obrovské SUV značky Dodge. Celkom som sa tomu tešil, no už po chvíli sme zistili, že je dosť nepraktické pre naše potreby. Auto bolo sedem miestne, no zadné sedadlá sa dali sklopiť a tak kufor bol veľký, len akurát som si nedokázal predstaviť, že budeme v tomto aute musieť spať a taktiež tankovanie by nás vyšlo drahšie ako sme boli zvyknutí. Radosť z tohto auta nám však veľmi dlho netrvala, keďže už po pár kilometroch po odchode z letiska nám naskočila kontrolka chyby motora a silný motor zrazu skoro úplne prestal ťahať. Hneď sme zišli z diaľnice a vrátili sa naspäť na letisko. Boli sme už riadne zúfalí, vystresovaní a zničení, a bolo to na nás už aj určite vidieť. Bleskovo mi vystavili nové papiere o ďalšej výmene auta, ubezpečovali ma, že ja nemusím nič s tým riešiť a keďže už mali k dispozícii viac áut, nechali mi vybrať si. Boli tam rôzne zaujímavé kúsky, ale keď som videl úplne nový Nissan Rogue, novší model toho istého auta, čo sme s ním jazdili už vyše dvoch týždňov, dokonale som ho poznal a považoval za úplne super, neváhal som ani sekundu a vybral si práve jeho. Až po sadnutí do tohto auta sme si konečne trocha vydýchli, trocha opadol stres, ale doľahlo na nás to celé, čo sa v tento deň stalo a boli sme trocha smutní a rozčarovaní z toho, ako niekedy veci nie sú fér, akí sú ľudia zlí a svet, bohužiaľ, skazený.

Tak takto si ja budem pamätať San Francisco. Určite by som mu rád dal ešte jednu šancu, no budem si musieť na to pripraviť vhodné podmienky. Bez ubytovania to v takom meste asi nejde. Ale pokiaľ sa nezmenia moje limity, čo som ochotný dať len za to, aby som si mohol niekde na pár hodín pospať, pre mňa San Francisco vhodné mesto nie je.

26 – 27.8, San Francisco – Las Vegas

Keď sme sa konečne dostali znova na cestu, v novom aute a o dva kufre ľahší, už sa pomaly stmievalo. Do San Francisca sme sa vracať nechceli, a tak sme pokračovali v našom pláne, v ktorom sme mali pozdĺž pacifického pobrežia vytipovaných pár miest na prespanie. Nič iné nám teraz ani nebolo treba, len zastaviť a oddýchnuť si. Teoreticky by som sa mohol premáhať a pokračovať v ceste až neviem kde, ale chceli sme si radšej všetko nechať prejsť hlavou a prispôsobiť zvyšok našej cesty situácii. Navyše jazda okolo pobrežia mala byť sama o sebe zážitkom a tak som ju nechcel premárniť v noci, kedy by sme nič nevideli. Jednoducho tam, kde parkovalo viacero áut pri pobreží a nebolo to zakázané, sme zastavili aj my a zmierili sa so spánkom v aute. Dokonca sme tu stretli aj mladý pár surferov, ktorý s nami prespával včera za mostom Golden Gate Bridge.

Pôvodný plán po návšteve San Francisca bol vydať sa po ceste číslo 1, menom California State Road 1 a prezývanou ako The Pacific Coast Highway smerom na Los Angeles. Po Route 66 to bola druhá cesta, na ktorú som sa tešil najviac. Vzdialenosť do LA nie je nejako extra veľká a tak sme si predstavovali, že v pohode tu môžeme stráviť aj 3 dni, užívať si cestu vraj s najkrajšími výhľadmi v USA, užívať si more, pláže a slnko. Vedeli sme, že toto pobrežie má byť trocha búrlivé, veterné a má priať viac surferom ako klasickým dovolenkárom, no to, že tu bude sotva 20 stupňov, sme teda nečakali. Navyše po včerajších udalostiach sme plány tak či tak museli trocha meniť. Neprichádzalo do úvahy, aby sme ďalšiu noc spali v aute alebo niekde stanovali. Potrebovali sme si rezervovať ubytovanie a ísť na nevyhnutné nákupy. Pri zastávke na raňajky sme sa to celé snažili vymyslieť a mať aspoň istotu ubytovania. Ja som jednoznačne chcel pokračovať v ceste po pobreží, no Lenka bola dosť nervózna z toho, že súrne potrebuje nejaké veci nakúpiť a bála sa, čo zase vymyslím a v akej diere bez obchodov nakoniec budeme spať. Vysvetlil som jej, že aj tak veľké mestá v okolí nemáme a zrejme ani žiadny Walmart, a tak nakoniec súhlasila, že dôjdeme aspoň do Santa Barbary a ideme hľadať ubytovanie práve tam. Ceny ubytovania však boli aj tu vyššie, ako sme čakali, a skúšali sme teda hľadať ubytovanie aj v iných lokalitách. Neboli sme však veľmi úspešní, nevedeli sme skĺbiť vhodné ubytovanie so zaručenou prítomnosťou Walmartu. Boli sme celkovo dosť zúfalí a znechutení z počasia, cien a že vlastne nemáme čo robiť až do utorka, odkedy máme už dávno dopredu rezervovaný hotel v Las Vegas. Tak sme rozhodli to celé zjednodušiť a rezervovať si ďalší hotel v Las Vegas, kde vieme, aké služby za naše peniaze dostaneme, že tam bude teplo a na nákupy asi tiež niet široko ďaleko lepšieho miesta. Akurát, že Las Vegas nám bolo vzdialené cez 620 míľ (1000 km) a jazda bude trvať určite cez 10 hodín. No toto rozhodnutie sa nám páčilo obom najviac, a tak som bol odhodlaný to dať aj s tým, že ešte chvíľu budeme pokračovať po ceste číslo 1.

Road 1 je naozaj výnimočná tým, ako lemuje pobrežie a ponúka krásne výhľady a nezabudnuteľnú jazdu, akurát dosť často prerušovanú opravami, semaformi alebo len sústavnou jazdou v zápche. No nevedel som si pomôcť, ale pri tých pár zastávkach, čo sme mali, som mal vždy pocit, že čo sa týka čisto scenérie pobrežia, tak už som videl aj lepšie a krajšie, či už v Anglicku alebo inde v Európe. Okrem jednej pláže plnej tuleňov a množstva hipisáckych a surferských symbolov ma extra nič neohúrilo. A možno som bol len sklamaný z toho, že nemôžeme zastávkami veľmi strácať čas, alebo som bol už nervózny z toho, že cesta po pobreží sa fakt strašne vlečie a nás ešte čaká celkom veľká vzdialenosť do Las Vegas. Každopádne sme si aj túto cestu prešli, síce nie celú až po LA, ale len kúsok pred Santa Mariu, no až po odbočení a pripojení sa na rýchlu diaľnicu som mal konečne o trocha lepší pocit z cestovania a jediné, čo som možno ľutoval, bolo, že sa nám nepodarí navštíviť Santa Barbaru.

Cesta nám začala celkom rýchlo ubiehať a užívali sme si ju. Pri jazde prázdnymi diaľnicami horúcou a vyprahnutou krajinou som mal oveľa americkejší pocit, ako pri vlečení sa po pobreží s anglickým počasím. Navyše sme mierili do Las Vegas, čo je symbolom všetkého možného, len nie nudy. Týmto smerom sme míňali obrovské ropné polia, určite aj so stovkami ropných veží. Prejazd okolo bol opäť silným zážitkom, opäť niečím novým, čo mi tento americký road trip priniesol. Aj príchod do Nevady týmto smerom bol veľkolepý. Privítal nás obrovský rezort s kasínami, kde nás ale najviac zaujala brutálne vyzerajúca horská dráha. Lenke sa to síce vôbec nepáčilo, ale ja som vravel, že sem určite musíme prísť a si to vyskúšať, keď to je len na skok od Vegas. Po prečítaní nejakých recenzií na túto dráhu sme to tak ale radšej neurobili, keďže tým, že je celá zo železa a už riadne stará, to dáva dosť pocítiť a veľa ľudí odtiaľ odchádza s bolesťami chrbta. Po celodennej jazde a riadnej dávke kilometrov sme konečne o pol desiatej večer dorazili do nášho cieľa, do vysvieteného downtownu Las Vegas.

Las Vegas

Pri hľadaní ubytovania v Las Vegas na tieto prvé tri noci nás oslovila veľmi zaujímavá ponuka na hotel, ktorý mal byť veľmi blízko do downtownu Las Vegas, čo sa nám dosť páčilo, keďže Strip sme si už prešli a ďalší náš hotel mal byť opäť na Stripe, tak tento neplánovaný pobyt sme chceli určite stráviť aj práve v downtowne. To sme vtedy ešte netušili, že Four Queens Hotel sa nachádza priamo v srdci downtownu a vychádzali sme z neho rovno pod najväčšiu obrazovku na svete, na známu ulicu Fremont Street. Dobrá cena bola zrejme kvôli tomu, že hotel má už trocha staršie vybavenie a navyše sa väčšina izieb prerábala, takže cestou od výťahov sme prechádzali okolo pootváraných, niekedy až na múry holých izieb. Okrem pre nás nepodstatného chýbajúceho pocitu luxusu nám ale trocha chýbalo wifi, ktoré tu bolo len za poplatok. Úplne to však vyvážil bazén, ktorý bol síce vo vedľajšom hoteli, ale na jeho streche, čo sme s radosťou privítali a oddych pri ňom bol zároveň aj celkom zážitkom.

Keď sme prenášali veci z auta do izby, museli sme vyzerať všelijako, len nie ako civilizovaní ľudia. Ani sa niet čomu čudovať, veď my sme vlastne pred piatimi dňami odišli z Las Vegas, prešli sme štyri národné parky, spali sme dvakrát v stane a dvakrát v aute, aby nás počas toho v San Franciscu okradli a aby sme sa vrátili neplánovane, opäť sem do Las Vegas, úplne ako trosky. Pri jednej z otočiek auto – izba k nám do výťahu pristúpil pár Američanov. Staršia pani si ma očami premeriavala a keď videla, že v jednej ruke mám galón vody a v druhej pár papierových tašiek z Walmartu, kde bolo kadečo, no hlavne mohla cítiť a vidieť ešte celkom čerstvé, nedojedené pečené kurča, len utrúsila, možno aj celkom zo srandy, že či máme piknik na izbe. Bolo mi strašne smiešne, no cítil som sa aj dosť trápne a nezmohol som sa na nič, čo by som jej povedal. Z výťahu sme vystupovali so smiechom na perách a potom celý večer sa zabávali na tom, ako sme museli pred nimi vyzerať. Boli sme veľmi šťastní, že budeme konečne spať ako ľudia, a vďaka tomuto pobytu sa na ľudí začneme aj zase podobať.

Celkovo sme boli s voľbou hotela a hlavne jeho polohou veľmi spokojní. Downtown Las Vegas a hlavne teda ulica Fremont Street je úplne neskutočná svojou atmosférou. Bolo by veľkou škodou, ak by sme kvôli nedostatku času do downtownu nezavítali, no osud to zariadil tak, že sme tu priamo bývali. Vždy, keď sme vyšli z hotela, sme sa cítili ako na nejakej veľkej párty, alebo ako na festivale. Z niekoľkých pódií hrali rôzne žánre hudby, alebo sa odohrávali iné predstavenia, doplnené množstvom pouličných umelcov a extravagantných ľudí, či iných bláznov, ktorí si pýtali pozornosť. Nad hlavami vám lietajú ľudia na zip-line a celé to je zastrešené už spomínanou najväčšou obrazovkou na svete, ktorá má na dĺžku 457 m. Ak by to nestačilo, z každej strany svietia a blikajú neóny, či LED svetlá, čo celé dokopy vytvára neuveriteľné pocity šťastia, radosti a je to neskutočným zážitkom, ktorý ešte v živote chcem určite niekoľkokrát zažiť.

Presne toto sme potrebovali. Za tieto tri dni sme mali všetko, čo nám pomohlo zabudnúť na nepríjemné udalosti a naladilo nás opäť na užívanie si cestovania. Samozrejmosťou boli aj nákupy a množstvo nových vecí, čo nám spravili radosť a len utvrdili v tom, že za oblečením určite nemá význam smútiť. Trocha to šlo do peňazí, ale veľmi sme na to nemysleli, a v podstate ani nemuseli, keďže počnúc pobytom vo Walle a následným cestovaním národnými parkmi sa nám pekne znížili náklady a vytvorila sa celkom slušná rezerva. Po nákupoch sme relaxovali pri bazéne, kde, k údivu, väčšinou nikto nebol a pri tom bol celkom fajn, s fakt super výhľadom na kopcovité okolie Las Vegas. No a večere patrili už spomínanému nasávaniu atmosféry a zážitkov na Fremont Street Experience, s občasnými zachádzkami do priľahlých hotelov a kasín.

Na tretí deň sme sa museli presunúť do hotela Hooters, kde sme mali na tento termín už dlhšie dopredu rezervovaný pobyt, hlavne kvôli svadbe, ktorú celú spískala Lenka s domnienkou, že to bude ďalší nezabudnuteľný zážitok, aj keď sme nechceli, aby bola svadba právoplatná. Celé to naplánovala a zorganizovala tak, aby pre nás zajtra, v stredu 31. augusta, prišla limuzína práve do tohto hotela. Čo bude ďalej, sme veľmi nevedeli. Dnes sme ale mali pred sebou konečne večer, kedy sme vyrazili do ulíc, teda na jednu ulicu, na Las Vegas Boulevard, lepšie známu ako Las Vegas Strip. Konečne sme na to mali viac času, navštívili sme veľa hotelov so zvučnými menami a spravili množstvo fotiek. Strip má určite toho strašne veľa, čo ponúknuť, akurát sa treba trochu nachodiť. No stojí to za to. Niekto by povedal, že je to vkuse to isté, hotel a kasíno pod ním. No podľa mňa tam je toho oveľa viac, čo spoznávať, na čo pozerať a kde nedýchať úžasom. Krásu, luxus a rozmanitosť hotelov ani nejde opísať slovami a foťák tiež nedokáže zachytiť všetko, treba si to prejsť a zažiť. Asi tým naj zážitkom je fontána pred hotelom Bellagio, kde sme strávili aj najviac času, asi aby sme na to tak skoro nezabudli.

Na náš sviatočný deň sme veľmi, v neskutočnej horúčave, po vonku chodiť nechceli, no mal som jeden plán, zviesť sa na horskej dráhe pri hoteli New York-New York. Po tom, čo sme zamietli tú starú, obrovskú horskú dráhu pri vstupe do Nevady a aj atrakcie na hoteli Stratosphere, keďže Lenku by som tam nedostal ani za nič a samému mi to také blbé prišlo tam ísť, to bola jediná možnosť, ako si aj takýmto zážitkom spestriť cestovanie. A aj tu som musel ísť sám, keďže Lenka si to už vyskúšala, bolo jej zle a na také atrakcie ju už nedostanem. Mne sa to však veľmi páčilo a určite som zažil na žalúdok aj horšie jazdy.

Po obede sme sa prichystali a trocha nervózni, ale vyzbrojení vodkou s džúsom v plastovej fľaši, šli na dohodnutý čas pred hotel, kde po nás mala prísť limuzína. Keď nám Lenka plánovala túto svadbu, vyberala z viacerých možných balíkov zahŕňajúcich rôzne služby. Najviac sa jej zapáčil balík približne za 200$, ktorý obsahoval, okrem jazdy v limuzíne, obrad v kaplnke, kyticu kvetov, fotenie a video. Cesta limuzínou trvala celkom dlho a užívali sme si ju do sýtosti. No potom ten obrad v kaplnke bol celkom sklamaním. Asi aj preto, že sme ani nevystúpili z auta, len sme zaparkovali blízko okna na kaplnke, odkiaľ guvernér vystrčil hlavu a opakovali sme po ňom, čo hovoril. Za guvernérom stál niekto, kto to celé natáčal a v limuzíne oproti nám sedela fotografka a fotila nás. Zavŕšené to bolo vypýtaním si prepitného, čo nás malo vyjsť dokopy 90 dolárov pre šoféra, guvernéra a fotografku. My sme im dali 40$ s tým, že cestujeme nízko nákladovo a viac peňazí nemáme. Moc sa im to nechcelo veriť a nechápali, že do Las Vegas príde niekto bez peňazí, ale bolo nám to jedno a za kvalitu služieb si nezaslúžili ani toľko. Cesta limuzínou do hotela nám už nebola taká zaujímavá ako tá predchádzajúca, jednak asi preto, že nám došla vodka a aj preto, že sme to celé zhodnotili ako dosť trapas. Ale máme zážitok, ktorý pre Slovákov nie je až tak úplne bežný, a aj nejaké suveníry, ktoré nám budú pripomínať našu prvú svadbu, svadbu v Las Vegas.

Po príchode do hotela sme si ešte chceli trocha užiť naše svadobné oblečenie a zároveň to trocha osláviť. V bare, kde nás obsluhovali známe Hootersky, sme si objednali nejaké drinky a akciové grilované krídelká. Sem-tam sme počuli nejaké gratulácie a registrovali úsmevné pohľady. Najedení a opäť trocha v nálade sme sa išli prichystať, aby sme mohli vyraziť do ulíc. Dopíjali sme zvyšky vodky a kráčali smerom na Strip, keď sme si uvedomili, že vlastne sa nám vôbec nechce chodiť po hoteloch, alebo hľadať nejaký zaujímavý bar s prijateľnými cenami, a úplne nám stačí ostať v našom hoteli, kde to nie je až také zlé. Zabávali sme sa po svojom, zahrali nejaké automaty, kde sme dostávali malé piva zadarmo, niečo si nakúpili a nakoniec skončili opäť pri drinkoch a krídelkách. Trocha nám poplietli objednávku, a tak sme mali dvojitú dávku krídelok aj s hranolkami za tú akciovú cenu, čo pred pár hodinami. Až taký hladní sme neboli, ale brať to na izbu sa nedalo, lebo by sme boli zase za čudákov, čo si robia „piknik na izbe“, a tak som sa rozhodol, že všetkých 20 krídelok zjem. Lenka mi asi s troma pomohla, ale inak do mňa celkom išli a nemal som pocit, že to preháňam, aj keď som už dávno vedel, že mám dosť. Nakoniec to na mňa všetko v noci doľahlo a bolo mi dosť ťažko, kvôli čomu som potom nemohol spať.

Náš posledný deň v tomto meste bol už iba o relaxe a hlavne bez žiadnych plánov, keďže všetko, čo sme chceli a čo sa dalo, sme už stihli, pochodili, pofotili a užili. Skoro celý deň sme strávili pri bazéne, kde som si konečne aj trocha pospal a aj bolehlav nakoniec prešiel. Večer sme sa predsa len ešte vybrali do ulíc a pohľadmi sa rozlúčili s tými, pre nás, naj hotelmi a hlavne s úžasnou fontánou pred Bellagiom. Las Vegas určite nie je vhodné mesto pre každodenný rodinný život, ale bol by som veľmi rád, ak by som mal možnosť si tam zájsť kedy by sa mi zachcelo, či už za zábavou, alebo hlavne za atmosférou, ktorá je fakt, podľa mňa, výnimočná.

2.9, Las Vegas – Grand Canyon

Ťažko sa nám lúčilo s mestom, v ktorom sme počas celého tripu strávili najviac dní a v ktorom nám bolo zrejme aj najlepšie. Od teraz sme si začínali uvedomovať, že sa blíži koniec celého dobrodružstva a o pár dní už letíme domov. No čakalo nás ešte jedno miesto, ktoré by sa dalo považovať za symbol veľkolepej americkej prírodnej krásy a zároveň nás čakali posledné dve noci v stane. Z Las Vegas sme vyrazili smerom na Grand Canyon.

Po pár kilometroch za Las Vegas nás čakala prvá zastávka a to priehrada Hoover Dam na rieke Colorado. Teplota vzduchu bola strašne vysoká a Lenka si zmyslela, že jej je z toho tepla zle, že sa jej nechce chodiť, nič robiť, ani len byť na slnku. Na chvíľu som ju však von vytiahol a trocha sme sa prešli. Pre nás tam toho veľa aj tak nebolo, čo robiť, ale je to miesto, ktoré treba určite vidieť. Paradoxne ma najviac zaujal obrovský most, ktorý je súčasťou diaľnice a týči sa vysoko nad celou priehradou a riekou Colorado. Dlho sme sa pri priehrade nezdržiavali a už som si vychutnával prejazd cez most, z ktorého, bohužiaľ, na rozdiel od mojich očakávaní, nebol absolútne žiadny výhľad kvôli vysokým betónovým okrajom.

O necelé dve hodinky a 100 míľ (161 km) sme mali doraziť do dnešného cieľa, ktorým bol západný okraj (West Rim) Grand Canyonu. Na toto miesto sme išli, lebo som sa domnieval, že máme celkom dosť času vyhradeného na Grand Canyon a tak si ho môžeme pozrieť z viacerých strán. West Rim mal byť veľmi zaujímavý aj tým, že patrí do indiánskej rezervácie a starajú sa oň Indiáni, a tiež som vedel, že sú tam nejaké atrakcie, napríklad Skywalk, čo je vyhliadka s presklenou podlahou. Viac som si nejak nezisťoval, čo bola opäť chyba. Po príchode nás prekvapili obrovské parkoviská, kde sme pochopili, že autom sa ďalej nedostaneme. To by až tak nevadilo, lebo vieme, že kyvadlová doprava v národných parkoch funguje dobre. No až v uvítacom centre sa nám dostalo dostatok informácií na to, aby sme to pochopili celé. Jediná možnosť, ako sa na tomto mieste dostať k okraju Grand Canyonu, je kúpiť si jeden z ponúkaných balíkov služieb, kde najlacnejší, ktorý zahŕňal len vstup a kyvadlovú dopravu, bol 50$ a viac zaujímavý, zahŕňajúci aj vstup na Skywalk, by nás stál cez 70$ na osobu. Veľmi nás to sklamalo, všeobecne na platené atrakcie nie sme a zrejme, aj keby sa platilo len za ten Skywalk, tak by sme ho vynechali a nie to ešte platiť za vôbec vstup ku Grand Canyonu. Nehovorím, že sa to tu neoplatí vidieť, je dobré, že Indiáni sa o to starajú, a je normálne, že vymýšľajú atrakcie a lákajú turistov. Dlho sme nad zaplatením premýšľali, aj keď som vedel, že ide zase hlavne len o biznis. No napokon nás úplne odradilo hlavne to, že už ani času by sme veľmi veľa nemali, keďže už bolo okolo piatej poobede. Ešte nás napadlo, že môžeme niekde po blízku stanovať a zajtra si tento vstup zaplatíme, čím by sme mali na prehliadku celý deň. No to by znamenalo, že musíme úplne vynechať južný okraj Grand Canyonu, čo neprichádzalo do úvahy. Rozhodli sme sa vrátiť na cestu a priblížiť čo najviac k južnému okraju (South Rim) Grand Canyonu, o ktorom sme vedeli, že je najnavštevovanejší a na vstup stačí naša kartička, teda nemusíme platiť nič navyše.

Vyzeralo to na pokojnú dvojdňovú prehliadku Grand Canyonu, no zase sa nám to zmenilo na naháňačku s časom. Ponáhľali sme sa, lebo síce sme si našli, že pred južným vstupom do národného parku je dostatok stanovacích možností, no bolo nám to vzdialené 242 míľ (390 km) a 4 hodiny jazdy, a chceli sme doraziť tak, aby sme aspoň čo-to videli. A jednoznačne sme chceli spať až v týchto miestach, aby sme na druhý deň už nemuseli strácať čas cestovaním. Došli sme až za tmy, no do značkového Ten-X kempu, ktorý bol parádny. Okolo obrovského kempu je vysvietená okružná cesta, z ktorej sa schádza na vraj až 70 stanovíšť. Aj keď ich je tak veľa, mali sme celkom problém nájsť niečo voľné. Nakoniec sa nám to podarilo a boli sme veľmi spokojní s prostredím a vybavením kempu. Bolo tu niekoľko toaliet, pitná voda a na každom stanovisku drevené posedenie, ohnisko a gril, na čo sme však neboli pripravení a nemali sme nič na založenie ohňa ani nič, čo si prípadne opiecť. Len jedna vec nám nevyhovovala, že sa za kemp platí 10$. Toto sme automaticky nejak neriešili, keďže už bola tma a ani ohňom sme pozornosť nepútali, lebo voľne pohodené drevo tu nebolo vôbec žiadne. Kľudne sme si postavili stan pod stromom, na ktorý som zavesil žiarovku a tá nám osvetľovala naše stanovisko. No ráno až také kľudné nebolo. Dosť skoro sme počuli štvorkolku krúžiacu po kempe a dovtípili sme sa, že kontroluje jednotlivé stanoviská a uhradenie poplatku. Prvým kolečkom strážnik asi len zisťoval obsadenie stanovísk a kým sa ku nám možno vydal aj druhýkrát, už nás tam nenašiel. Pri balení som nadával, že sme až také socky, že ani 10$ nie sme ochotní zaplatiť a teraz stresujeme. Našťastie to zase dobre dopadlo, akurát som si ani jednu fotku nestihol spraviť. Povedali sme si, že sa tu vrátime aj dnes večer, trocha skôr, slušne zaplatíme a budeme pripravení na založenie ohňa a grilu, a aspoň tak trocha sa revanšujeme a možno budeme mať o kúsok lepší pocit. Koniec koncov to malo aj jednu výhodu, celkom skoro ráno sme sa dostali do národného parku Grand Canyon.

Grand Canyon

Grand Canyon je fakt veľkolepý, neskutočný a krásny. Spočiatku sme len žasli nad týmto miestom a robili množstvo rovnako vyzerajúcich fotiek. Pri jeho rozlohe a hlavne dĺžke 446 kilometrov sa jeho veľkosť nedá zachytiť ani očami a uvedomiť si, ani keď tam človek stojí a už teda vôbec nie z fotiek. Ťažko sa aj opisuje toto údolie uprostred farebných skál, na ktorom dne tečie špinavo hnedá rieka Colorado. Tu jednoducho človek musí prísť, postaviť sa na okraj nad kaňon a celé to vnímať svojimi zmyslami.

South Rim Grand Canyon má veľmi veľa výhľadov, na väčšinu ktorých sa dá dostať kyvadlovou dopravou. Tak sme sa tam premiestňovali hore-dole a vždy sme boli udivení tým, čo vidíme. Bolo to super, akurát po čase stále o tom istom. Ono tam je čo robiť, od preletov ponad kaňon vrtuľníkom, cez turistiku po väčšinou dosť náročných chodníkoch, až po rafting či plavbu loďou. Len opäť by bolo treba utratiť veľa peňazí a mať viac času. My sme sa rozhodli zájsť do najbližšieho mesta na neskorý obed, nakúpiť niečo na večer a potom sa vrátiť, ale už autom a na iné miesta, smerom na Desert View, kde som sa hlavne tešil na zapadajúce slnko. Trocha som nevedel, ako skĺbiť západ slnka nad Grand Canyonom a zároveň byť v kempe za vidna. Ale keďže sa stmievalo veľmi skoro, tak sme to za vidna zmenili na aspoň za nie úplnej tmy, lebo kemp sme už poznali a brali sme ho ako istotu. Tak aj bolo a po pár zastávkach na výhľadoch sme si to celkom dosť užili a nakoniec s pohľadom na zapadajúce slnko sme už sedeli v aute a pomaly sa lúčili s Grand Canyonom.

Grand Canyon nebol myslený ako cieľ nášho cestovania po Amerike, ale vyšlo to tak, že bol takým symbolickým zakončením spoznávania americkej krásy a prírody. A nemohli sme si priať lepšie miesto na túto rozlúčku. Keď sme tam stáli pri západe slnka nad úžasnou prírodnou scenériou a spomínali na to, čo sme všetko videli, zažili, čo a koľko sme toho prešli, mali sme neskutočné pocity šťastia a zadosťučinenia. Aj po necelých dvoch mesiacoch na cestách po USA som si stále uvedomoval, ako si tu plním sny a ako ma to celé ešte stále napĺňa.

3 – 4.9, Grand Canyon – Los Angeles

Pri odchode z Grand Canyonu sme stihli v jednom z obchodov kúpiť pár kúskov dreva na rozloženie ohňa v kempe, do ktorého sme mierili. Podarilo sa nám doraziť ešte za šera, no na naše veľké sklamanie nás pred kempom čakala ceduľa, že je plný. Spočiatku sme boli prekvapení, že tak obrovský kemp sa dokázal celý zaplniť, no keď sme si uvedomili, že je sobota a koľko vlastne bolo dnes v národnom parku ľudí a aký bol problém s parkovaním, tak nám zase len ostávalo vyzdvihnúť americkú lásku pre kempovanie a iba dúfať, že dnes vôbec v stane spať budeme. Taktiež nám došlo, že sme si kľudne mohli nejaké to miesto v kempe už dopredu obsadiť a teraz nás mohol čakať už aj rozložený stan. Škoda, že to mala byť naša posledná noc na divoko, nabudúce by sme to už určite takto spravili. Jediným pozitívom bolo, že v okolí malo byť viacero ďalších primitívnych kempov a dokonca na pár z nich sme našli nápovedu, ako sa tam dostať, priamo tu. Najbližší kemp sme našli celkom rýchlo, no bolo tam niekoľko ciest a ako sme sa vybrali jednou z nich, vedúcou hlboko do lesa, a míňali jednotlivé stanoviská, na každom nás čakal oznam, že je už obsadené. Úplne v pohode by sme sa všade s naším, na americké pomery, malým autom a malým stanom vošli, no ono by to bolo ako vstupovať niekomu na pomyselný súkromný pozemok. Možno by to niekomu nevadilo, no iným možno áno a tak sme tam blúdili vyše pol hodiny a márne hľadali voľné miesto. Nakoniec sme sa rozhodli vrátiť a ostať celkom blízko pri hlavnej ceste, kde síce stanovisko nebolo označené, ale bolo tam dosť miesta na auto aj stan a ohnisko naznačovalo, že nie sme prví, čo prespávali aj tu. O pocit bezpečia sa postaralo v dohľadnej vzdialenosti svetlo ohňa našich stanových susedov a z druhej strany zase sem-tam zvuk prechádzajúceho auta. Oheň som založil aj ja, snáď aj skôr ako postavil stan, lebo jednak som mal to kúpené drevo a tu už nebol problém si drevo aj nazbierať zo zeme. Večer sme celkom dlho sedeli vonku, keďže sme mali toho dosť na pitie, jedenie a bola to naša posledná noc takýmto štýlom, tak sme sa snažili si ju vychutnať.

Ráno sme sa vybrali do našej úplne poslednej destinácie, do Los Angeles. Čakala nás posledná dávka 500 míľ (805 km) a sedem a pol hodiny jazdy. Absolútne som neriešil, že týmto presunom zabijeme skoro celý deň a nesmierne si užíval opäť prejazdy po kúskoch Route 66 a celkovo cestu na západ. Robili sme si aj množstvo zastávok, pri ktorých nás napadlo skúsiť vrátiť do Walmartu nejaké už nepotrebné veci. Začali sme teda spacákom, ktorý bol v celkom dobrom stave, akurát mal roztrhnutý obal. Bločky sme si od podobných vecí odkladali a tak vrátenie spacáku prebehlo úplne hladko. Osmelilo nás to k pokusu o vrátenie stanu, ktorý sme pôvodne chceli nechať niekde pri kontajneri, ale keďže ešte stále sme boli v lehote, kedy sme ho vrátiť mohli a jednoducho politika Walmartu je taká, že by ho zobrať mali, tak sme to chceli vyskúšať. No bol to strašný trapas a ešte aj teraz sa za to celé hanbím, keď si na to spomeniem. Dosť dlho som musel čakať v rade a celý čas som nad tým rozmýšľal, no nezmenil som názor a nakoniec som sa dostal k pultu, kde keď som vyložil ten opotrebovaný, špinavý a smradľavý stan, v ktorom sme spali dokopy 12 nocí, začal som sa cítiť ako posledná socka. Predavačka sa stanu ledva dotkla, bolo vidno, že sa jej vôbec nepáči a pýtala sa ma na dôvod vrátenia, na čo som odpovedal, že mi premokol a nie som s tým spokojný. Peniaze som teda dostal naspäť a napriek všetkému je aj toto jedna z možností, akou sa dá ušetriť len vďaka politike obrovského obchodného reťazca. Opotrebovaný stan je asi dosť drzosť vracať, ale inak možnosť si zadarmo niečo požičať nemám problém využiť znova.

V LA sme si už dopredu, z Las Vegas, rezervovali ubytovanie cez Airbnb na posledné tri noci v USA. Po tom, čo sme tu mali nepríjemný zážitok pri ceste z letiska, som si dosť dával pozor v akej štvrti ubytovanie bude. Nakoniec pri zvážení aké je Los Angeles obrovské a čo tam vlastne chceme hlavne robiť som sa rozhodol ubytovanie hľadať tak trošku mimo, na severozápade, kde to bude hádam v pohode a snáď sa aj vyhneme zápcham pri doprave k pre nás zaujímavým miestam dostupných odtiaľ určite lepšie ako z niekadiaľ juhu LA.

Los Angeles

V Los Angeles sme už síce boli, no okrem Santa Monici sme nevideli takmer nič, a tak sme mali ešte dosť veľa plánov. Okrem iného sa aj okúpať, konečne po presne mesiaci, v oceáne a to dokonca po prvýkrát v živote v tom Tichom, keďže doteraz sa nám to na západnom pobreží USA aj kvôli určitým okolnostiam nepodarilo.

Prvé miesta, čo sme sa vybrali si popozerať, boli Beverly Hills a Hollywood. Najprv sme si vyšli na kvázi „oficiálny“ výhľad na LA a nápis Hollywood na kopci pri Griffith Observatory. Lenka tu už bola pred dvoma rokmi a vravela, že priamo observatórium je super, no teraz bolo zatvorené a výhľady odtiaľ ma trocha sklamali. Downtown LA bol ponorený do hmly a ledva ho bolo vidieť a nápis Hollywood bol strašne ďaleko a maličký. Boli sme tam len chvíľu a keďže som nebol spokojný s tým čo sme videli, začal som hľadať iné miesta na mape, kde by výhľad mohol byť lepší. Namierili sme si to priamo pod kopec s nápisom Hollywood a bolo to omnoho lepšie. Vyšli sme si aj do ulíc Hollywoodland, kde ma síce trocha prekvapilo, že tu nie je kopa podobne zmýšľajúcich turistov, no aj to málo blúdiacich áut čo sme tam stretli zrejme stačí na to, aby to obťažovalo miestnych. A pravdupovediac sa im ani nečudujem, keď im tam každý deň chodia cudzinci a blokujú neskutočne úzke uličky krútiace sa pomedzi domy do kopca s absolútnou nemožnosťou parkovať. Pred jedným z domov nám miestny stihol povedať, že ak budeme pokračovať, tak nás zastavia policajti. A veru sme aj policajtov neskôr stretli, ale len nás otočili smerom nazad. Policajných hliadok tam bolo viac, ďalšia nám povedala, že máme ísť naspäť pod kopec, tam zaparkovať a vrátiť sa na pešo, čo veľmi lákavé nebolo. Ale vtedy som si začal uvedomovať, že aké je od nás hlúpe tam obťažovať a že toto miesto by väčší turistický ruch naozaj neunieslo a je dobré robiť opatrenia, aby tam cudzinci nechodili. Na druhú stranu, vďaka mojej zvedavosti sme mali opäť o nejaký zážitok viac a pochodili sme si ulice, kde nápis Hollywood nám bol už strašne blízko a videli sme aký je obrovský.

V časti Beverly Hills sme nemali nič konkrétne za čím ísť, len sme sa šli povoziť ulicami a skúsiť zachytiť atmosféru lukratívnej štvrti, kde býva mnoho slávnych osobností. Ulice obklopené palmami tam boli dokonalo upravené, čisté a neskutočne krásne, no viac sme veľmi nemali možnosť vidieť, keďže pozemky a domy boli vždy za vysokými múrmi, čo je dosť nezvyčajné, keďže inde Američania ploty okolo domov nepoznajú. Po chvíľke sme zistili, že tam vlastne nie je čo robiť a namierili sme si to krížom cez LA, čo nám trvalo vyše hodiny a prešli sme snáď aj sto kilometrov, na juh do Newport Beach, kde sme na Newport Beach Pier a v jeho okolí strávili večer. Cestou späť na sever sme mali v pláne navštíviť vysvietený Downtown, kvôli aspoň pár fotkám, keďže inak tam nie je čo robiť. Stretli sme tam skupinku Češiek, s ktorými sme trocha pokecali a pomohli im odfotiť sa.

Ďalší deň v LA a posledný deň nášho tripu mal byť už naozaj oddychový. Keďže sme bývali blízko Malibu, tak sme sa najprv vybrali tam, trocha sa povozili autom a aj na jednu z pláží sme zašli, kde bolo ale dosť chladno. Neskôr sme sa presunuli do Venice Beach, kde sme boli až do zotmenia a pre nás to bolo jednoznačne to naj, čo sme v LA videli a zažili. Krásna pláž, aj keď aj tu trocha chladná voda, nie ako sme boli zvyknutí z Floridy a ani teplota vzduchu nebola stále taká, ako sme čakali, ale napriek tomu sme sa na chvíľu opaľovali a boli sme teda aj nakoniec v Tichom oceáne. Potom sme sa poprechádzali po promenáde, ktorá mala konečne ten správny Los Angeleský nádych a atmosféru, ktoré sme tu hľadali. Kde neboli obchody a reštaurácie, tam boli byty, či hotely len pár metrov od pláže a do ktorých bolo bežne vidieť. Veľmi sa mi tento štýl bývania páčil a raz sa mi snáď podarí v nejakom takomto byte aj ubytovať, možno aj cez Airbnb, ktovie. Priamo na pláži bolo viacero atrakcií, nejaké skate parky a posilňovne, no aj dosť veľa bezdomovcov a hipisákov, ktorí tu mali svoje malé stanové mestečko. Z toho som mal zmiešané pocity a neviem ako je to s bezpečnosťou, lebo potom všetkom čo sa nám v Kalifornii stalo, som trocha podozrivo pozeral na všetko. Prešli sme si aj Venice Canals, kde to bolo už o inom a ako v architektonickom katalógu. Neskutočne krásne domy s upravenými malými dvormi, kde bol najčastejší kvet čierna ruža. Niektoré domy mali dolné poschodie a teda obývačku a kuchyňu úplne otvorenú, bez akýchkoľvek dvier, okien či múrov, stačilo by preliezť plot a usadiť sa na gauč. Bolo to tak nádherné, že som sem tam pochyboval, že tu aj žijú nejakí ľudia. Západ slnka sme si vychutnali opäť z móla, kde sme usúdili, že keby malo byť len jediné miesto, ktoré v LA vidieť opäť, tak to bude jednoznačne Venice Beach.

7.9 – 8.9, Los Angeles – Moskva – Budapešť

Prebudili sme sa do posledného rána v USA. Na pláne už nebolo nič, len sa dostať na letisko, ale ešte stále na americký spôsob. Do požičovne sme viezli úplne nové auto, ktorého staršiu verziu sme si tam presne pred mesiacom požičali. Stále sme mali trocha obavy, či sa nebude dodatočne riešiť to rozbité sklo, či výmena auta. Ďalšie nedoriešené veci boli nezaplatené mýto za prejazd mosta v San Franciscu a doplatok za to, že sme mali SUV a nie auto našej triedy, ktorý sme si dopredu dohodli na 4$ denne. A ešte sme mali starosti ako sa dostaneme na letisko, lebo ústny sľub, že nás tam odvezú, si pamätať určite nebudú. Pri vyúčtovaní a vydaní blokov, že koľko mi bude strhnuté z účtu, nebola ani jedna z týchto vecí spomenutá a strhli mi približne toľko, koľko mali. Najviac ma potešilo, že sa nejak zabudlo na tie 4$ denne, ktoré boli v starej zmluve dopísané len rukou a keď nám v San Franciscu vydávali zmluvu novú, tak to tam samozrejme už nedopísali. To, že sa už nijak z mojej strany nebude riešiť poistná udalosť mi došlo hneď, keď som zistil, že oni ani len netušia, že sa niečo stalo a že som im doniesol iné auto. Dozvedeli sa to až z môjho rozprávania, teda ani v systéme nič nemali a pracovník na letisku v SF to riešil sám a naozaj netuším, či to šlo vôbec cez moju poistku. Mýto za most aj s pokutou mi stiahli dodatočne až na tri razy a sa mi zdá, že aj trocha viac ako mali, nejakých 20$ dokopy, ale to mi už bolo jedno. Ostala posledná vec, doprava na letisko. Keď som im to spomenul, tak mi len povedali, že keď chcem, tak môžem sám zobrať auto a vrátiť ho na pobočke na letisku, že nie je problém. Bol som z toho prekvapený, ale nakoniec po vyžiadaní potvrdenia, že za vrátenie auta na letisku nebudem nič doplácať, v podobe opätovného ručného dopísania tejto veci do zmluvy, som na to pristúpil. Všetky veci sme znova naložili do auta, opäť som vybalil a zapojil GPSko a išlo sa ďalej. Už iba chvíľku, iba na letisko, ktoré bolo blízko. Všetko dobre dopadlo a tam som sa na dobro rozlúčil s autom aj s americkými cestami, ktoré mi budú veľmi chýbať.

Samotný let Ruskou spoločnosťou Aeroflot trval až skoro 12 hodín a kvôli časovému posunu sme stratili takmer celý deň. Odlietali sme o 16:55 z LA a v Moskve sme pristáli nasledujúci deň o 14:35. Našťastie pri tomto o polovicu dlhšom lete, ako sme mali smerom do USA zo strednej Európy, boli služby oveľa lepšie a boli sme celkom spokojní. Počas tak dlhého letu som stihol pozrieť 4 filmy a trocha si aj zdriemnuť. Samozrejme sme dostali aj nejaké to jedlo.

V Rusku som ešte nikdy nebol a návšteva letiska sa určite neráta, no i tak pri chodení po letiskových obchodoch a nakupovaní lacnej vodky a neskôr pití piva v jednom z letiskových barov, som ešte stále cítil cestovateľské čaro. To pominulo až pri lete tou istou spoločnosťou do Budapešti, kde sme vedeli, že nás budú čakať naši otcovia a že sme už skoro doma. Do Budapešti sme prileteli o 19:40 a to bol oficiálny koniec nášho veľkého amerického tripu.

Myslím si, že celkovo táto naša cesta dopadla celkom dobre. Aj keď bola dosť náročná, viem, že by som ju v pohode dal takto opäť, lebo to je presne cestovanie aké ma baví, cestovanie kde cesta je cieľ. Vďaka tomuto tripu viem, čo by som nabudúce možno vynechal, čo by som možno pridal a verím, že sa mi ešte podarí mať niekoľko podobných ciest po USA znova, kde je stále toho dosť čo obdivovať a spoznávať. Možno nevyšlo všetko podľa plánov, možno niekde plánovanie úplne zlyhalo, alebo ho prekazilo počasie či vlámanie do auta, no celkovo som spokojný, ako sa nám to celé podarilo a aj pri tak nízkom rozpočte aký sme mali, sa nám dokonca pár stoviek dolárov zvýšilo. A čo je najdôležitejšie, táto cesta mi dala veľa do života a je veľmi dôležitá pri budovaní mojej osobnosti a uvedomovaní si, čo je pre mňa v živote to najdôležitejšie a čo pre mňa znamená šťastie.