Campervan vs. Plane: Our 7-Day Escape to Zadar 🇭🇷
What started as a rainy, uncertain week turned into an unforgettable 2,020 km road trip in our campervan—with Croatia’s coastline as the final reward. Originally planning to hit the Overland Festival in Slovakia, our plans got washed out by bad weather forecasts and a stubborn spring cold. But instead of staying home, we pivoted.
Zadar was calling.
Flights were tempting—cheap and fast—but they came with compromises: odd departure times, pricey last-minute accommodation, and the logistics of traveling with a toddler. So we did what felt right. We packed up the van, loaded our tiny home on wheels, and hit the road Saturday evening with a full tank and an open plan.
In the end, our 7-day journey cost just 500 EUR for everything: fuel, food, and camping. No airport stress, no early wake-ups—just freedom, sunsets by the sea, and spontaneous detours. Traveling by van might be slower, but it’s richer. More personal. More flexible. And definitely more fun for a family on the move.
Would we do it again? Absolutely.
Páči sa vám čo robím? Môžete podporiť moju prácu tým, že mi kúpite kávu!
Už niekedy v marci mi Lenka oznámila, že v druhej polovici mája bude mať týždňovú dovolenku, a môžem niečo naplánovať. Keď som neskôr zistil, že Overland festival, na ktorom som sa konečne chcel zúčastniť, sa má konať 22 – 25. mája, mal som v plánovaní jasno. Pôjdeme na trip po Slovensku a zakončíme ho v kempe Nová Duchonka, kde sa má festival konať. Pomaly sme pridávali detské atrakcie, návštevu ZOO aj nejaké prechádzky a prehliadky či už pre nás známych, ale aj nových miest, až sa nám týždeň zdal málo, aby sme to celé stihli. Zvrat nastal, keď sa blížil termín tohto tripu a my sme deň čo deň sledovali počasie, či nebudeme musieť na našich plánoch niečo meniť. A veru, že budeme. Víkend a začiatok týždňa mal byť daždivý, tak sme začali atrakcie škrtať a odjazd odkladať, najprv na pondelok, potom na utorok… No predpovede sa začali kaziť aj na ďalší víkend, keď mal prebiehať festival a to nás už začalo znepokojovať. S nejakými prehánkami sme rátali, tie by sme prežili, no odrádzala nás hlavne nočná teplota, ktorá mala byť v rozmedzí len 5 až 10 stupňov, čo už vieme, že je na spánok v dodávke málo.
Celý týždeň sa nám začal rúcať a nás, nezávisle od seba, napadlo popozerať sa po niečom inom. Lenka okrem iného natrafila na lacné letenky z Košíc do Zadaru. Buď od utorka do štvrtka, alebo od utorka do soboty. Ja som na to šiel trocha inak a začal som hľadať, ktorým smerom a ako ďaleko musíme ísť, aby sme sa dostali do príjemného počasia a najlepšie aj blízkosti mora. A taktiež som dospel k záveru, že najlepšie by bolo ísť do Chorvátska, aspoň k Zadaru, alebo aj viac na juh. Keď sme si tieto naše zistenia navzájom vymenili, trocha nás to povzbudilo, že tento týždeň voľna ešte nie je úplne stratený, no vyvolalo aj množstvo pochybností a otázok. Museli sme sa dohodnúť a rozhodnúť, či chceme ísť lietadlom, alebo dodávkou a teda či vôbec chceme niekam ísť, lebo Oliverovi opäť začala nádcha a znamenalo by to aj, že sa opäť nezúčastním Overland festivalu, kde som sa už fakt tešil a dúfal som, že tam pôjdem aspoň ja sám, keď okolnosti inak nedajú.
Sedieť celý týždeň doma s chorým hyperaktívnym dieťaťom a v zlom počasí vonku by bolo ako za trest a teda padlo rozhodnutie, že určite pôjdeme. Trocha sme prerátavali, či by nebolo fakt výhodnejšie ísť letecky, kedy by mal Oliver aj prvý takýto zážitok na priam ideálnom krátkom lete. No lacné letenky nie sú všetko. Pri spiatočnom lete vo štvrtok nám prišlo, že je to na krátko a zase spiatočný let v sobotu by bol ráno už o 5:55, čo by tiež nebolo veľmi príjemné. Taktiež sa mi nepáčil výber a ceny ubytovania v takom krátkom predstihu, kedy by sme za tých pár dní minuli aspoň 250 eur. K celkovému porovnaniu nákladov sa ešte dostanem, ale prišlo mi, že jednoducho musíme predsa len ísť dodávkou, veď na to ju máme. V takom prípade som sa trocha obával chorvátskych obmedzení a zákazov kempovania na divoko, ale veril som, že práve mimo sezóny je ten správny čas si to ísť overiť a vyskúšať na vlastnej koži.
Ideálne by bolo vyraziť už v piatok po obede, aby sme čo najlepšie využili čas, no jednak ešte ani dodávka nebola na cestu prichystaná, a navyše na sobotu som sa už sľúbil otcovi, že mu pomôžem okolo domu. Pripraviť dodávku na takúto cestu znamená aspoň trocha upratať, pripraviť chemický záchod, nabrať 10 litrov pitnej vody a napustiť 70-litrovú nádrž úžitkovej vody. Samozrejme aj nabiť skriňu s oblečením, zbaliť osobné veci, drogériu a nejakú elektroniku, pripraviť chladničku, uistiť sa, že v kuchyni máme všetko, čo budeme potrebovať na varenie a takisto, že v garáži máme všetko, aj to, čo možno na tak krátkom tripe ani potrebovať nebudeme, ale jednoducho to vozíme so sebou, keby niečo. A tak sme teda vyrazili v sobotu večer, potom čo sme všetko vybavili, pripravili a ešte sme sa rozhodli aj doma navečerať, aby sme nemuseli skoro zastavovať.
Výnimočne som sa rozhodol pre diaľničný presun aspoň Maďarskom. 10-dňová maďarská diaľničná známka na našu dodávku stojí okolo 25 eur, ale neľutujem to a takúto investíciu asi spravím aj nabudúce. Cesta po diaľnici cez Maďarsko ubieha parádne, rýchlo, pohodlne a aj s množstvom pekných odpočívadiel, ktoré sú k dispozícii, je určite rozumnejšia voľba ako sa vláčiť cez množstvo dedín a po nekvalitných bočných cestách, kde ani väčšinou nie je nič zaujímavé k videniu. Na jednom z posledných odpočívadiel pred chorvátskymi hranicami sme o pol jednej v noci odstavili, presunuli už spiaceho Olivera do postele a išli sme spať aj my. Na druhý deň, v nedeľu, sme mali na pláne prejsť Chorvátskom, už mimo diaľnic, čo najkratšou cestou k moru. Dlho cestovať v jednom kuse nemôžeme, keďže Oliver nevie obsedieť, stále sa na niečo sťažuje a celkom takéto presuny znepríjemňuje. Takže robíme množstvo zastávok, či už náhodných krátkych, alebo keď vieme, že chceme jesť alebo mať dlhšiu pauzu, tak Lenka sa snaží nájsť v mapách alebo väčšinou v aplikácii Park4Night aspoň nejaký park, detské ihrisko alebo niečo zaujímavé, kde sa Oliver zabaví. Vyšlo to super, doobeda sme stáli v nejakej dedine, kde asi mali akurát odpust, to sa nezaobišlo bez plaču a Oliver si vybojoval obrovského hučiaceho dinosaura, výmenou za sľub, že viac hračiek už tento výlet kupovať nebudeme a že už bude aspoň spokojne sedieť. Potom sme sa niekde v lese pri ihrisku najedli a ďalej pri tankovaní ma potešila cena nafty, 1,28 za liter a ešte som si aj všimol, že na všetkých pumpách stáli pohonné hmoty úplne rovnako. Po obede sme mali dlhšiu zastávku pri krásnom parku s jazierkom, kde sme opäť niečo zjedli a boli sa prejsť. Postupne sme sa, aj s ďalšími krátkymi zastávkami, a dosť pomalým tempom po neplatených chorvátskych cestách dostali až takmer k mestu Senj, kde som ale miesto na prespanie hľadať nechcel, keďže som sa stále bál toho zákazu kempovania pri mori a preto sme odstavili na jednom z mnohých odpočívadiel pri nejakej kaplnke a večer aj upršanú noc sme strávili tam.
Ráno sme sa rozhodovali, či si zájdeme aj do centra tohto mesta, Senj, no nakoniec sme zhodnotili, že toho času do obeda už veľa nemáme a že sa radšej vyberieme na cestu po pobreží smerom na juh a priblížime sa k Zadaru. Navyše má Oliver v sebe radar na hračky a turistické obchody plné somarín, ktoré musí dôkladne preskúmať, a tak krátke zastávky v mestách väčšinou končia plačom, zlou náladou a zhodnotením, že z toho veľa nemáme. Aj preto sme radšej zvolili dlhšiu prestávku na jednej z prvých možností s prístupom k moru. Mali sme z toho veľkú radosť, a aj keď je na kúpanie ešte zima, nohy som si namočiť musel. No a Oliverove nadšené šantenie sme museli niekoľkokrát prerušiť prezliekaním a prezúvaním, keďže sa, chtiac nechtiac, ocital viackrát vo vode. Účel to splnilo, Oliver cestou ďalej zaspal a my sme si mohli vychutnávať krásne výhľady a serpentíny počas niečo vyše dvojhodinovej cesty. Taktiež som si nemohol nevšimnúť časté značky zakazujúce kempovanie na odpočívadlách či plážach popri ceste. Ale úplne tomu rozumiem a chcem to rešpektovať. To chorvátske pobrežie je strašne členité, pláže aj parkoviská či odpočívadlá sú malé a aj teraz tu bolo celkom dosť áut. Takto mimo sezóny by nám snáď takéto parkovanie aj v noci mohlo prejsť s našou dodávkou, ale viem si predstaviť, že v sezóne by to bolo neúnosné a tie zákazy sú opodstatnené. Keď Oliver vstal, dali sme si ďalšiu prestávku na odpočívadle práve so zákazom kempovania. Aj mi napadlo, ako to vlastne berú, či sa tam nesmie ani parkovať s karavanom, alebo by bol problém až rozkladanie sa a prespávanie. Z iných krajín vnímam jasný rozdiel medzi parkovaním a kempovaním, no ako to myslia Chorváti, neviem. No na cestovanie v lete mimo kempov Chorvátsko asi veľmi vhodná krajina nie je. Každopádne som sa začal trocha obávať, kde vlastne budeme spať v okolí Zadaru. Aj keď teda naša dodávka vôbec ako karavan nevyzerá, prespávanie pri mori som si vedel predstaviť len na nejakom fakt odľahlom mieste.
Prvú noc sme však chceli stráviť priamo v Zadare na jednom z parkovísk, kde to podľa aplikácie Park4Night bolo možné v pohode. Cestou do centra sme si jedno z týchto miest aj boli pozrieť, prespať by sa tam dalo, no veľmi sa nám nepáčilo a nebolo ani veľmi jasné, či sa za parkovanie v noci platí alebo nie. Nechali sme to s tým, že asi skúsime nájsť niečo iné neskôr. Teraz sme sa už tešili do centra Zadaru a hlavne Oliver mal už zase dosť sedenia v sedačke. Už dopredu som mal vyhliadnuté platené parkovisko takmer v centre, len som sa obával, či tam bude pre nás miesto. Dopadlo to dobre, miesta bolo dosť a parkovanie ani veľa nestálo, takto mimo hlavnej sezóny len 50 centov za hodinu a lístok sa dal jednoducho kúpiť v automate na ulici.
Do starého centra Zadaru sa vchádza cez obrovskú vápencovú bránu s veľkou sochou okrídleného leva. Ďalej ma zaujala veľmi pekná, hladká a lesklá kamenná dlažba, po ktorej sme chodili. Zastavili sme sa hneď v prvej pekárni a kúpili nejaké pečivo pre Olivera. Toho však zase najviac zaujímali výklady obchodov so suvenírmi, hračkami a asi najviac obchod, kde predávali samé kačky do vane s rôznymi podobami. V tomto obchode sme za celý čas boli snáď aj 10-krát. Oliver musel každú jednu podobizeň vidieť a pomenovať, väčšinu aj sám poznal a samozrejme chcel si aj z každej kúpiť. To sme samozrejme nedovolili, ale musím uznať, že tento nápad, ako predať hlúposť s čo najnižšími nákladmi na výrobu za čo najviac peňazí, je fakt dobrý. Dostali sme sa aj na pekné námestie so starodávnym kostolom a kopou zrúcanín, kde atmosféru dotváral pouličný gitarista a spevák. Pri motaní sa uličkami sme si vždy dopriali zmrzlinu, 2,50 za obrovský kopček, ktorý nám väčšinou stačil jeden, lebo ja alebo Lenka sme na zmrzlinu nie vždy mali chuť a pre Olivera samotného by to bolo veľa. Na západ slnka sme sa vždy presunuli na, pre mňa, najzaujímavejšiu atrakciu, Sea organ, alebo Morský organ, kde by som vedel sedieť a relaxovať pri zapadajúcom slnku a vlnami vytváranému dunivému zvuku organu aj oveľa dlhšie, ako to bolo možné s neposedným dieťaťom. Ale zážitok to bol samozrejme aj pre Olivera a celkom sme si to za tých pár dní užili. Po západe slnka zase vynikla ďalšia inštalácia, tentokrát obrovský kruh zo solárnych panelov, ktorý sa cez deň nabíjal a po zotmení vytváral svetelné divadlo. To sa zase najviac páčilo Oliverovi a ďalším deťom, ktoré tam stále pobehovali a veselo šantili. Keď čas pokročil, zopakovali sme si planéty slnečnej sústavy, keďže okrem Slnka tam na chodníku boli v príslušnej mierke zobrazené aj tie, pozdravili sme tetu, čo predávala ručne vyrábané dekorácie a Oliver si ju veľmi obľúbil, a ďalej cestou k dodávke sme ešte prechádzali cez ďalšie pekné námestie s piatimi studňami. Takto nejak vyzeral každý zo štyroch večerov strávených v Zadare, menili sme len pekárne, zmrzlinárne a sem-tam sme objavili aj nejakú novú uličku.
Prvý večer, po návrate do zaparkovanej dodávky, sme ešte nevedeli, kde budeme spať. Mali sme jedno miesto v zálohe, kde sme sa už boli pozrieť, ale chcel som nájsť niečo lepšie. Podľa aplikácie P4N sme dorazili k tenisovým kurtom, kde sa stále hral tenis, aj keď už bolo po desiatej večer. Na letnej terase vedľa kurtov sme upútali pozornosť asi dvadsiatich ľudí popíjajúcich pivo či iné nápoje, aj parkovisko bolo takmer plné áut, ale keďže jedno miesto tam ešte bolo, zhodnotil som, že je to oveľa lepšie ako to parkovisko predtým. Bolo už veľa hodín, Oliver mal už dávno spať, tak teda prespíme tu, aj keď parkujeme troška šikmo. Po rýchlej večernej rutine, keď už Lenka s Olim spali, som zvonku počul zvýšený hluk a pohyb. Sem-tam som sledoval, čo sa deje, a okolo jedenástej večer sme na celom parkovisku boli už úplne sami, ani na teraske už nikto nesedel, a teda všetci hráči alebo členovia tohto tenisového klubu odišli. Teraz tam naša dodávka zaparkovaná šikmo na okraji parkoviska musela trocha kričať, ale ráno prišlo viacero áut aj dodávok so stavbármi prerábajúcimi nejaký dom na druhej strane cesty a zase som vedel, že je úplne v poriadku tu takto parkovať a nebudem mať problém sa tu vrátiť aj na ďalšiu noc. Nebolo treba. Na druhý deň, po klasickej večernej prechádzke Zadarom, sme išli preskúmať iné miesto nájdené cez P4N, ktoré som si predtým nevšimol. A to bolo ono. Obrovské parkovisko, celkom blízko centra, hneď vedľa policajnej stanice, kde parkovalo všetko možné, cez vraky, prívesné vozíky a autá až po dodávky, nákladiaky a karavany. Presne také miesto, keď nájdem, kde parkujú aj iní cestovatelia a je to očividne v poriadku, tak som rád, že večer už nemusím byť v strehu a pokojne zrelaxovať, pokojne aj so slúchadlami v ušiach. Akurát ráno sa parkovisko ešte viac zaplnilo a trocha som mal strach, či sa z neho dostaneme. Podarilo sa mi to a na ďalšie dve noci som radšej parkoval ešte trocha ďalej, kde bolo aj viac voľného miesta. Opäť som však rozmýšľal, aké by to tu bolo v sezóne. A veru by sa mohlo stať, že by sme tu večer už nenašli nič voľné, alebo by sa cez deň miestnym nemuselo páčiť, že nemajú kde parkovať, a viem si predstaviť, že tu polícia s tým robí poriadok.
A čo sme robili počas dní? Rutinou sa nám stala ranná zastávka na benzínovej pumpe, kde som aj natankoval, keď bolo treba, ale hlavne tam nebol problém nabrať čistú vodu aj vyliať špinavú do kanála. Jeden deň nám celý pršalo, tak sme si naplánovali nakupovanie miestnych potravín a zásob, aby sme mali čo na obed a večeru, a zvyšok dňa sme strávili v obrovskom obchodnom stredisku, kde boli aj atrakcie pre deti, wifi, záchody, dalo sa tam najesť a keď Oliver spal v aute na parkovisku, tak Lenka mala aj čas ísť pobehnúť nejaké obchody. Keď bolo pekne, tak sme hľadali zaujímavé miesto, buď pri ihrisku alebo pláži, kde sa Oliver vedel vybehať a zahrať a zároveň kde sa dalo dobre parkovať, najlepšie v tieni, aby sme vedeli navariť a aby Olimu nebolo veľmi horúco počas obedňajšieho spánku. Takýchto miest je v okolí Zadaru neúrekom a trvalo by nám veľmi dlho ich všetky prebádať.
Mali sme totiž ešte jednu nevyriešenú potrebu, a tou bola sprcha. Bolo niekoľko možností, ako to skúsiť, ani jedna nebola ideálna, no dúfal som, že na niečo prídem a proste to nejako dopadne. Na diaľnicu sme ísť nechceli a na malých pumpách v mestách sprchy neboli. Ani na tých niekoľkých plážach, čo sme navštívili, sme na sprchy nemali šťastie, a možno je to aj preto, že pláže sú tu kamenisté a nie piesočnaté, tak možno v Chorvátsku sprchy väčšinou ani nie sú, tak ako sme zvyknutí. Navyše na sprchu vonku by bola ešte zima. Chladno by bolo aj pri sprchovaní sa niekde za dodávkou, ale hlavne by bolo treba ísť na nejaké odľahlé miesto, a to by stálo kopec času. Zvažoval som ešte jednu možnosť, a to navštíviť nejaké športové stredisko, wellness alebo posilňovňu, kde by som si vedel aj zacvičiť a sprcha by tam mala byť. Tu mi ostávalo niekoľko otázok, napríklad, koľko by to stálo a ako by sme tam prepašovali Oliho. No aj teraz som mal šťastie s aplikáciou P4N, kde som objavil obrovský prístav len kúsok južne od Zadaru, kde by mali byť sprchy voľne prístupné a malo sa platiť len parkovné. Po príchode na veľké parkovisko, kde bolo sotva 5 áut, parkovné vo výške 5 eur na celý deň ešte nikto nevymáhal, a okrem prázdnej búdky tam nebol ani žiadny automat alebo možnosť, ako tento poplatok zaplatiť. Zistili sme, že je tam aj krásna, a samozrejme teraz prázdna, pláž a ihrisko. No najprv sme sa vybrali hľadať tú sprchu. Už cestou sme si všimli obrovský oplotený areál, ktorý obklopoval prístav so stovkami lodí, plachetníc, katamaránov a jácht. Ľudia v komentároch písali, že personál v areáli je nápomocný a bez problémov ich pustil sa osprchovať. Keď sme sa prechádzali okolo areálu, tak sme si všimli otvorenú zadnú bránku, a tak sme vošli dnu cez ňu. Veľa ľudí sa tam nepohybovalo, boli tam len nejakí robotníci, upratovači a dokonca tam aj kempoval jeden nemecký karavan, čo mi prišlo nezvyčajné, ale možno im tam kotvila nejaká loď, lebo parkujúcich áut s poznávacími značkami z rôznych krajín tam bolo viacero, tak mi to prišlo, že v areáli parkujú ľudia, ktorí tam majú lode. A zrejme aj pre týchto ľudí sú k dispozícii veľké sociálne zariadenia, kde boli záchody, umývadlá a sprchy. Všetko bolo veľmi pekne upravené, čisté a nikto tam nebol. Až mi to prišlo troška čudné, že to takto na čierno a zadarmo využívame, hlavne keď zo ženských spŕch bolo, inak cez úplné ticho, počuť kričiaceho a šialiaceho sa Olivera. V letnej sezóne by sme aspoň tu boli menej nápadní, keď sa tu pohybuje viac ľudí. No všetko dobre dopadlo a nikto si nás nevšimol. Nám sa toto miesto tak páčilo, že pred odchodom zo Zadaru sme tam strávili ešte jeden, a tentoraz celý deň, kedy tam aj Oliver spal na obed, aj sme si navarili, pozreli obrovskú luxusnú jachtu, zahrali sa na pláži a nakoniec dali opäť sprchu. Aj som si za ten čas všimol dva páry cestovateľov s ruksakmi, zrejme spiacich v autách, ktorí tam prišli vyslovene tiež za týmto účelom. Dokonca som si vravel, že by sme tu pokojne mohli ostať aj na noc, napriek zákazu kempovania, keďže i pri našej druhej návšteve tam parkovali stále tie isté autá. No na večer sme sa vždy radšej vracali do Zadaru, predsa len tam aspoň bolo čo robiť aj po zotmení. Každopádne to bola ďalšia dobrá skúsenosť, a odteraz pri cestovaní dodávkou, keď budeme hľadať možnosť na sprchu, sa určite budeme obzerať aj po veľkých prístavoch, kde by tie sprchy snáď mali byť.
Kedy vyrazíme domov, nám zodpovedalo hlavne počasie, keďže v noci zo štvrtka na piatok malo začať pršať a pokazené počasie malo trvať aj celý piatok. No až takú krutú noc sme nečakali. Po polnoci prišla obrovská hučiaca búrka a blýskalo sa nonstop niekoľko hodín. Toto sme v dodávke ešte nezažili, dokonca ani taký pocit blízkosti bleskov som v živote snáď nikdy nemal. Všetko sme to vnímali cez naše veľké strešné okno a ešte nám aj trocha začala zatekať voda cez bočné dvere. Lenka sa riadne bála a veľa sme v noci nenaspali. Našťastie nebola zima a troška sme si dlhšie pospali ráno. V piatok doobeda sme mali klasickú zastávku na pumpe a v obchode a kým sme sa vymotali zo Zadaru, bol obed. Do večera sme sa chceli dostať aspoň niekde na oddychovú zastávku v Maďarsku, a keďže stále pršalo, tak sme mali len jednu krátku prestávku v nejakom obchodnom stredisku a potom dlhšiu zastávku v IKEA v Záhrebe, kde sme sa troška prešli, čo-to nakúpili aj navečerali sa. Nakoniec sme došli až k Balatonu, kde sme chceli začať ďalší deň. V sobotu už bolo krajšie, no na Balatone strašne fúkalo, tak sme sa len trocha povoziť a objavil a uložil som si ďalšie pekné miesta s možnosťou spať v dodávke, keď konečne raz prídem na Balaton v peknom počasí. Predošlý deň strávený takmer celý v dodávke sa odzrkadlil na Oliverovej nálade a nechcel poriadne nič jesť. Tak som mu sľúbil jeho obľúbené mäso do ruky, ako to on volá, a teda dolné kuracie stehná. Ideálne by boli grilované, ale taká možnosť nebola, a keďže sme cestou míňali KFC, tak že ideme tam, lebo to už raz mal a vedel som, že mu chutiť bude. Nanešťastie bolo práve zatvorené a v rekonštrukcii, tak sme ako záložný plán zvolili veľké Tesco, kde ako vždy v Maďarsku je aj nejaká čínska reštaurácia. Niečo sme si tam dali, no nebolo to bohvie čo a Oliver zase ledva zjedol trocha ryže. Kúpili sme aspoň nejaké pečivo a rozhodli sa, že na jeho spánok sa presunieme do Budapešti, kde som chcel ísť do veľkého parku s detskými ihriskami, čo sme poznali zatiaľ iba z fotiek. Opäť som našiel super parkovanie pre našu dodávku, dokonca cez víkend zadarmo a určite vhodné aj na návštevu centra Budapešti niekedy v budúcnosti, keďže stačí prestúpiť na električku, ktorou sa dá dostať všade. Do parku sme však mali veľmi blízko a išli sme pešo. Prekvapilo nás množstvo atrakcií, stánkov, hier a vystúpení, ktoré sme vôbec nečakali a neskôr zistili, že oni tam už tento víkend majú oslavy Dňa detí. Bolo to super, veľmi sa nám páčilo a Oliver bol zase trocha šťastný, aj keď opäť ho lákalo množstvo hračiek a hlúpostí, ktoré nemohol mať. Aj samotné detské ihriská sú tu parádne a strávili sme tam dokopy niekoľko hodín, a dalo by sa ešte oveľa viac. No museli sme pokračovať ďalej a hlavne sa ešte postarať o Oliho bruško, lebo bolo vidno, že nie je úplne vo svojej koži a určite je veľmi hladný. Nakoniec sme predsa len zastavili v KFC na sľúbené stehná. V tento deň som dosť ľutoval vyhodené peniaze za drahé a nekvalitné jedlo, či už v čínskej reštaurácii predtým, alebo teraz v KFC, ale mali sme nabitý program, na varenie nejak nebol čas a nálada, a raz za čas nás to snáď nezabije. Oliver bol aspoň konečne najedený a celkom v dobrej nálade. Plní zážitkov sme vyrazili na posledné dve a pol hodiny jazdy domov, kde sme prišli šťastne tesne po desiatej v noci.
Ako som vravel na začiatku, skúsim zhrnúť celkové náklady na túto cestu a porovnať ich s predpokladanou cenou podobného výletu, keby sme šli letecky. Začnime cestou – prešli sme 2020 kilometrov a spálili 223 litrov nafty, ktoré nás vyšli na 292 eur. Maďarská diaľničná známka bola necelých 25 eur a parkovanie v Zadare nás stálo dokopy len 6 eur. Keďže za ubytovanie ani kemp sme platiť nemuseli, druhá najväčšia položka bola jedlo. Spravili sme dva väčšie nákupy v Lidli, ktoré nás vyšli dokopy 129 eur, no musím povedať, že ten druhý nákup bol pred cestou domov a veľa vecí z neho sme si aj domov doviezli a rozdali alebo skonzumovali neskôr. Ďalej môžem ešte zahrnúť aj menšie nákupy potravín, kávy a podobne, čo nás vyšlo na 73 eur. Toto číslo kazí hlavne jedlo kúpené cestou domov, kde sme jedli v IKEA, KFC a čínskej reštaurácii, čomu by sa dalo určite vyhnúť. Dokopy sme teda za tento týždeň minuli 525 eur. Jediné, čo som nezarátal, boli Oliho dve hračky (20 eur), nákup v IKEA, čo s tripom nemá nič spoločné, a zmrzlina aj pečivo kupované v centre Zadaru a platené v hotovosti, a teda si už ani nepamätám presne, koľko to bolo, ale určite nie viac ako 20 eur. Aj keby sme tam boli letecky, toto by sme si určite tiež dopriali. Keď sme už pri tom, tak letenky aj s jednou batožinou by nás vyšli približne 150 eur a ubytovanie 250 eur, čo je dokopy 400 eur. Neviem, či by sa nám podarilo a chcelo aj niečo variť na byte a ako by sme boli celkovo efektívni s míňaním na jedlo a reštaurácie. Keď ešte prirátame nejaké transfery na letisko a dopravu po meste, tak môžem takmer s istotou povedať, že by nás to vyšlo prinajlepšom rovnako, no asi skôr viac ako to, čo sme minuli cestovaním s dodávkou.
Ale stálo to za to? Toľko šoférovania, navyše s neposedným dieťaťom v sedačke, ani počasie nebolo úplne ideálne, ani sme sa nekúpali a v podstate sme toho ani veľa nestihli. Šoférovanie mi problém nerobí, ja si to stále užívam a musím povedať, že aj Oliverova výdrž a správanie sa o dosť zlepšili v porovnaní s minulým rokom, a verím, že časom to bude stále lepšie. Navyše cestovanie dodávkou je dobrodružstvo, dáva nám voľnosť, spoznáme a zažijeme oveľa viac, ako keby sme šli letecky. Núti nás tráviť čas vonku, uľahčuje plánovanie Oliho obedňajšieho spánku a pomáha zachovať si zdravý spôsob stravovania pri cestovaní. Odmenou sa nám potom dostávajú aj také maličkosti, ako je nákup v IKEA, ktorú doma nemáme, alebo nečakané prekvapenia ako je oslava Dňa detí v Budapešti. Takže áno, stálo to za to a kým bude taká možnosť, tak chcem a budem vždy uprednostňovať cestovanie našou obytnou dodávkou.
